Vznik protestného hnutia v bulharskom meste Ruse podnietilo znečistenie ovzdušia, ktoré spôsoboval chemický priemyselný areál v Giurgiu na rumunskej strane Dunaja. Závod bol postavený v roku 1980 a jeho emisie spôsobili v Ruse vážne ekologické problémy. Továreň bola však súčasťou strategického vojensko-priemyselného komplexu Varšavskej zmluvy, a preto prevádzka nemohla byť zastavená. Miestnym obyvateľom spôsobila vysoká úroveň znečistenia ovzdušia vážne zdravotné problémy. Komunistické strany v oboch krajinách a vedenie oboch štátov o tom vedeli, ale snažili sa problém zamiesť pod koberec. Z témy sa stalo tabu, o ktorom sa na verejnosti nediskutovalo, hoci v tom čase už v oboch krajinách existovali zákony na ochranu životného prostredia. 28. septembra 1987 sa v Ruse kvôli neznesiteľnej kvalite ovzdušia zhromaždilo viac ako 300 ľudí. Ich protest je považovaný za prvú pouličnú demonštráciu počas komunistickej vlády v Bulharskej ľudovej republike. Po relatívne skromnom prvom proteste nasledoval v novembri 1987 druhý, na ktorom sa zúčastnilo už niekoľko tisíc ľudí. Verejné médiá o protestoch mlčali.Ručne vyrobený plagát bol použitý pri prvom proteste obyvateľov Ruse proti znečisteniu ovzdušia spôsobenému chemickou výrobou v závode v rumunskom Giurgiu na jeseň roku 1987. Protestné akcie boli zo začiatku poznačené opatrnosťou kvôli obavám z možnej reakcie režimu, preto ich účastníci väčšinou neproklamovali explicitné politické posolstvá či požiadavky. Miestni obyvatelia si dlhoročné znečistenia chlórom v Ruse a pasivitu miestnych úradov v tejto veci vykladali ako zámerné konanie proti svojmu mestu. Výzvy na zastavenie „ekologickej genocídy” sa z tohto pohľadu javia ako akt zúfalstva občianskej verejnosti.

Dôležitou súčasťou opozície proti komunistickému režimu na Slovensku boli ochranári, združení v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK). Svoje kritické postrehy, týkajúce sa životného prostredia v Bratislave, zhrnuli v októbri 1987 v publikácii Bratislava/nahlas. Najprv bolo vytlačených 1 000 výtlačkov, o niekoľko týždňov ďalších 2 000, pričom čoskoro boli v obehu desaťtisíce kópií na rôznych dobových médiách. O publikácii informovala aj rozhlasová stanica Hlas Ameriky. 

Publikáciu Bratislava/nahlas zostavili Ján Budaj, Juraj Flamík, Fedor Gál, Eugen Gindl, Mikuláš Huba a Peter Tatár. Autorský kolektív mal 23 členov, medzi ktorými boli prírodovedci, lekári, sociológovia, psychológovia i historici. Témou publikácie nebolo iba znečistenie ovzdušia v Bratislave, najvyššie v celom vtedajšom Československu (por. tabuľku na s. 4). Píše sa v nej aj o tom, ako chemický priemysel v meste ohrozuje vodné zdroje, či o katastrofálnom stave pamiatok v bratislavskom Starom Meste a v iných častiach mesta, ktorých renovácia sa tak dlho odďaľovala, až boli odsúdené na zánik. Vystúpenie ochranárov a intelektuálov, ktoré predstavuje Bratislava/nahlas, sa zvykne nazývať aj „slovenskou Chartou 77“. Mnohí zo spoluautorov sa onedlho aktívne zapojili do Nežnej revolúcie. 

Dve opozičné strany, Zväz slobodných demokratov a Fidesz, podali dňa 5. januára 1990 trestné oznámenie, keďže Hlavný útvar štátnej bezpečnosti Ministerstva vnútra protiprávnym spôsobom a s využitím postupov tajnej služby sledoval opozičných politikov. Prepuknutie kauzy známej ako Duna-gate („Dunajgate“) urýchlilo proces premeny orgánov štátnej bezpečnosti na zbor národnej bezpečnosti a policajných spisov na historické dokumenty. V polovici januára 1990 minister vnútra zakázal používanie tajných operatívnych metód, čo pôvodne malo byť spojené aj s okamžitým odovzdaním spisov. 

Alla Horska sa narodila v roku 1929 v Jalte na polostrove Krym. Jej rodičia patrili k prominentom sovietskeho režimu, no jej život mal napriek privilégiám aj tragické rysy. S matkou prežila obliehanie Leningradu nacistami v rokoch 1941 – 1943. Neskôr sa rodina presťahovala do Kyjeva, aby jej otec unikol pred politickým postihom.

Podobne ako mnoho umelcov jej generácie využila Horska odmäk Chruščovovej éry. Experimentovala so spôsobmi umeleckého vyjadrenia, ktoré v predchádzajúcom období vytlačil všadeprítomný socialistický realizmus. Podieľala sa na lokalizácii neoznačených masových hrobov obetí stalinskej tajnej polície NKVD neďaleko Kyjeva. Mala mnoho stretov s vládnou mocou a tie radikalizovali jej postoje, čo sa odzrkadľuje v dielach z jej neskoršieho tvorivého obdobia. Okrem iného odmietla svedčiť na súde proti priateľom a kolegom, argumentujúc nezákonným charakterom daných súdnych konaní.

2. decembra 1970 našli Horskú zavraždenú v meste Vasyľkiv. Prokuratúra v Kyjeve po krátkom vyšetrovaní určila ako príčinu jej smrti domáci spor, zatiaľ čo verejnosť v jej hroznej smrti jasne rozoznávala rukopis KGB. 

V bulharskom socialistickom režime tvoria Turci dodnes najpočetnejšiu menšinu, napriek násilným deportačným vlnám v rokoch 1950 – 1951 a v rokoch 1969 – 1978, a napriek masívnej emigrácii v roku 1989. V období socializmu režim často porušoval ľudské práva príslušníkov tureckej menšiny. Socialistická politika utláčala menšiny najrozličnejšími spôsobmi a technikami, ako boli rôzne formy vylúčenia a asimilácie, väznenie a dokonca vraždy. 

Politická moc v Bulharsku v období socialistického režimu sledovala cieľ znížiť počet tureckého obyvateľstva a zmenšiť jeho silu a spoločensko-kultúrny potenciál. Prenasledovaní príslušníci tureckej menšiny masovo emigrovali, väčšinou do Turecka. Iní ostávali a stávali sa disidentmi. 

Nútená zmena priezvisk, „likvidácia mien“ (Vildane Dinç), je v odbornej literatúre popísaná ako jedna zo špecifických techník násilnej asimilácie.  

Systematické a politicky motivované premenovávanie príslušníkov národnostných menšín v socialistickom Bulharsku súvisí aj so zmenami názvov miest a dedín, ktoré poznáme aj z iných krajín, vrátane Slovenska.

Život Shukrije Gashi je úchvatný príbeh ženy, ktorá sa rozhodla vydať na politickú dráhu. Vyštudovala právo na Prištinskej univerzite a veľmi skoro sa zapojila do albánskeho národného hnutia, v rámci ilegálnej skupiny, snažiacej sa o založenie samostatnej Kosovskej republiky. Ako dvadsaťjedenročnú ju v roku 1983 obvinili, že sa podieľala – ako sa píše v súdnom spise – na „zločinoch proti juhoslovanskému štátu a jeho občanom“. Dobrodružným spôsobom ušla juhoslovanskej tajnej polícii, ale nakoniec ju dolapili a odsúdili na dva roky väzenia. Väzenkyni svedomia Shukrije Gashi podávali v žalári drogy, nútili ju ťažko pracovať, vystavovali ju fyzickému i psychickému týraniu. 

Silu a odvahu jej dodával príklad charizmatickej starej matky, aktivistky, ktorá sa zúčastnila na hnutí zmierenia a ukončenia krvnej pomsty v Kosove. Obe patrili k feministkám v dobe, keď sa o feminizme ešte verejne nehovorilo.