Divadený súbor Kassákovo štúdio (Kassák Ház Stúdió), ktorý založili Péter Halász, Anna Koós a Péter Breznyik, od roku 1969 sídlil a účinkoval v Kassákovom kultúrnom dome v budapeštianskom mestskom obvode Zugló. Od roku 1972 malo Štúdio zakázané vystupovať na verejnosti.
Ak členovia Štúdia chceli ďalej hrať divadlo, mali len dve možnosti: hrať doma (v byte Pétera Halásza a Anny Koós na Dohány utca) a vystupovať pod holým nebom na Svätoondrejskom ostrove (Szentendrei-sziget) alebo v Štúdiu kaplnka v Balatonboglári a v okolí. Tam neboli až tak na očiach oficiálnym orgánom.
Vo svojich divadelných hrách sa venovali problematike a udalostiam všedných dní. V ich predstaveniach sa prelínali pripravené a improvizované scénky, bez dodržiavania postupov tradičnej divadelnej dramaturgie. Správy o predstaveniach sa šírili neoficiálnymi informačnými kanálmi. Stávalo sa, že vzhľadom na avízo o plánovanej návšteve štátnej bezpečnosti narýchlo zmenili miesto aj dátum konania predstavenia, takže súčasťou existencie Štúdia sa stal takpovediac kočovný spôsob života. Protagonisti Štúdia, ktorých sústavne sledovala štátna bezpečnosť, napokon v roku 1976 opustili krajinu. Skupina krátko pobudla vo viacerých európskych mestách, až sa nakoniec presťahovala do New Yorku a založila svetoznámy Squat Theater.
Akvarely zobrazujú dve z mnohých historických pamiatok Bukurešti, ktoré zbúrali v rámci Ceauşescovho projektu „urbanistickej systematizácie mesta“. V zmysle tohto projektu zlikvidovali v centre mesta nespočetné množstvo budov, aby vznikol priestor pre nové rozľahlé obytné budovy v komunistickom štýle. V rokoch 1977 až 1989 zbúrali zhruba dvadsať kostolov a množstvo iných historických pamiatok, ktoré sa stali obeťou absurdného politického rozhodnutia. Projektu padlo za obeť 10 000 súkromných bytov a vysťahovať sa muselo vyše 50 000 osôb.
Jeden z akvarelov zobrazuje obľúbený Chrám Veľkého piatku (Biserica Sfânta Vineri), ktorý bol zborený v roku 1987 napriek tomu, že ho ľudia bránili živou reťazou. Keďže sa nenašli robotníci, ktorí by boli ochotní kostol rúcať, prácu dali vykonať odsúdeným.
Na druhom akvareli je znázornený starobylý Kláštor Michala Chrabrého (Mănăstirea Mihai Vodă), ktorý bol po vzniku moderného Rumunska prvým sídlom Štátneho archívu. Kláštor založil v roku 1594 knieža Michal Chrabrý, hrdina rumunskej národnej histórie. Komplex budov sčasti zbúrali a sčasti presťahovali na nové miesto. Podľa Ceauşescových predstáv vznikla na pôvodnom mieste budovy gigantická vládna budova, tzv. Dom ľudu (Casa Poporului). Kostol a zvonicu posunuli o 289 metrov a umiestnili na úpätí kopca, kde stojí o 6,2 metra hlbšie ako pôvodne a je začlenený medzi novopostavené bytové komplexy.
V lete roku 1972 László Beke zorganizoval stretnutie českých, slovenských a maďarských umelcov v Štúdiu kaplnka v Balatonboglári. Táto udalosť sa uskutočnila v období, keď neboli podporované spontánne spôsoby nadväzovania kontaktov napriek tomu, že sa neustále zdôrazňovalo bratstvo a solidarita krajín východného bloku. Obzvlášť to platilo pre toto česko-slovensko-maďarské stretnutie umelcov, ktoré sa uskutočnilo iba štyri roky po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorom sa podieľala aj maďarská armáda.
Stretnutie umelcov sa uskutočnilo v rámci aktuálnej výstavy. Beke vo svojej konceptuálnej inštalácii s použitím rovnakých výrazov z českého, slovenského a maďarského jazyka vytvoril koalíciu jazykov ako protiklad vládnucich ideologických fráz. Počas akcie Preťahovanie lanom nanovo zahrali výjav z fotografie z roku 1968, na ktorej sa okupačné maďarské vojsko cvičilo v preťahovaní lanom. Účastníci balatonboglárskej akcie fotografiu so zopakovaným výjavom preťahovania lanom následne roztrhali, čím symbolicky zlikvidovali aj agresorov. Solidaritu vyjadrila aj akcia Podanie rúk, pri ktorej si vzájomne podali ruky maďarskí umelci a ich československí kolegovia, o čom vyhotovili aj pamätné tablo.
Štúdio kaplnka v Balatonboglári založil v roku 1970 umelec György Galántai. Počas svojho fungovania do roku 1973 patrilo k najdôležitejším priestorom avantgardného a undergroundového umenia v Maďarsku. Fungovalo v týchto rokoch každé leto ako alternatívna platforma pre tých umelcov, ktorí nedostávali štátne dotácie ani povolenie na vystavovanie svojich diel. Štúdio kaplnka nebolo iba výstavným priestorom, ale aj miestom, kde sa stretávali umelci vyznávajúci rôzne tvorivé smery. Keď Štúdio v roku 1971 zakázali, Galántai musel vynaložiť všetku svoju vynaliezavosť na propagáciu výstav: raz namaľovali na vežu kaplnky červenú značku turistickej trasy, ktorá bola viditeľná z diaľky, inokedy návštevníci vyhotovovali reklamné tričká, propagujúce výstavu, podľa šablóny.
A. E. Bizottság. Hor sa za dobrodružstvom! 1983. LP
Na začiatku osemdesiatych rokov sa na maďarskej scéne populárnej hudby objavili kapely, ktoré narušovali status quo v oblasti hudobného priemyslu. Zmonopolizované médiá tej doby – televízia, rozhlas, nahrávacia spoločnosť – ich preto zámerne marginalizovali.
V danej situácii bolo prekvapením, že v roku 1983 jednej z týchto skupín s názvom Bizottság (Výbor) vyšla LP platňa. Koncertný album mohli vydať iba pod podmienkou, že zmenia názov kapely, keďže názov Výbor mohol vyvolať neželané asociácie. Pozmenili ho na A. E. Bizottság (A. E. Výbor), pričom inicály A. E. boli narážkou na meno Alberta Einsteina.
Album vyšiel v náklade 14 000 kusov a v priebehu niekoľkých dní bol vypredaný. Oficiálne kruhy argumentovali tým, že platní sa nepredalo veľa, čiže táto hudba oslovuje iba určitú úzku vrstvu. Zamlčiavali pritom, že vyšší náklad nebol povolený (oficiálny pop vychádzal v oveľa väčších nákladoch, na získanie „zlatej platne“ bolo treba predať 100 000 exemplárov).
Napriek limitovanému nákladu debutová platňa skupiny zanechala výrazný dojem. O rok neskôr sa do predaja dostalo ďalších 10 000 kusov a o dvanásť rokov neskôr vyšla reedícia na CD. Dnes sa album zaraďuje medzi najlepšie maďarské albumy všetkých čias.
Zošity s titulmi západných filmov v preklade Iriny Margarety Nistor
Tamás Király sa snažil uvoľňovať hranice medzi výtvarným umením, módou a performance. Jeho tvorbu značne ovplyvnilo kultúrne a spoločenské ovzdušie osemdesiatych rokov, hudobné kapely new wave a najmä osobitý Gesamtkunstwerk maďarskej alternatívnej hudobnej kapely A. E. Bizottság. Királyovo životné dielo neobsahuje explicitné politické stanovisko, súčasne však jeho ironické spôsoby (napríklad v prípade Šiat s červenou hviezdou) a podvratné gestá v niektorých jeho performanciách predstavovali priam studnicu spoločenskej kritiky. Od roku 1981 sa začali konať pouličné módne prehliadky Tamása Királya, ku ktorým sa neskôr pridali aj iní návrhári. Extravagantne a excentricky oblečené modelky a modeli (väčšinou z okruhu Királyových priateľov) prešli centrom mesta na Andrássyho ulicu do Štúdia mladých umelcov (Fiatal Művészek Stúdiója), ktorého členom bol aj Király. Tieto módne prechádzky predstavovali protipól šedosti a nudy, prevládajúcich v odievaní obyvateľov Budapešti v osemdesiatych rokoch.
Od polovice osemdesiatychrokov usporadúval v Petőfiho dvorane (Petőfi Csarnok) tematické prehliadky: Baby’s Dreams (1985), Boy’s Dreams (1986), Animal’s Dreams (1987) a Király’s Dreams (1989). Počas prehliadok hrali undergroundové kapely (URH, Kontroll Csoport, Sziámi) a Királyove „nenositeľné odevy“ predviedli bežní obyvatelia Budapešti. Od začiatku desaťročia pravidelne navrhoval divadelné aj filmové kostýmy. Svoju módnu tvorbu predstavil aj na niekoľkých prehliadkach v zahraničí (Berlín 1984 a 1985 Berlín, New York 1985), vďaka ktorým získal medzinárodné uznanie. Novinár nemeckého magazínu Stern nazval Tamása Királya „Gaultierom východnej Európy“.
V roku 1972 vzniklo „hnutie tančiarní“ ako svojská maďarská podoba folklorizmu, nadväzujúca na medzinárodné mládežnícke a folkloristické hnutia z konca šesťdesiatych rokov. Cieľom bol „návrat ku koreňom“, aktívne spoznávanie sedliackej kultúry, jej hudby a tancov formou voľnočasovej aktivity, ktorá mala byť súčasťou procesu formovania identity mladých ľudí. Hnutie tančiarní bolo na kultúrnej palete socialistického Maďarska výraznou formou alternatívnej zábavy a vzdelávania, ktorá presahovala zo sféry oficiálne povolenej kultúry do sfér trpeného či dokonca zakázaného.
„V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tieto kultúrne aktivity ovplyvňovali spôsob života vnímavej časti mládeže. Išlo o alternatívu zábavného priemyslu a ničnehovoriacich fráz socialistickej kultúry. […] Namiesto foriem, ktoré sa vďaka svojej nadvláde stali meravými, rigidnými, sa tu ponúkala alternatíva individuálneho bytia, aktivity a slobodného vyjadrenia.“ (Imre Márczi)
