Začiatky juhoslovanského feministického hnutia sa viažu k medzinárodnej konferencii „Drug-ca žena“, ktorá sa uskutočnila v roku 1978 v Belehrade. V roku 1979 vznikla v Záhrebe prvá feministická skupina s názvom Žena a spoločnosť. Skupina s rovnakým názvom vznikla o rok neskôr aj v Belehrade. V Ľubľane existovalo od roku 1985 združenie Lilith. 

Historička, sociologička a feministická aktivistka Lydia Sklevicky prednášala v Záhrebe, v Ľubľane aj v Belehrade, o čom svedčia aj plagáty ľubľanskej Galérie ŠKUC, ohlasujúce jej prednášku 17. mája 1986, organizovanú skupinou Lilith. Fotografie zo 7. januára 1982 sú zase z fóra o ženskej problematike, ktoré sa uskutočnilo v belehradskom Študentskom kultúrnom centre. Ako sa konštatuje v článku, uverejnenom v belehradskom časopise Omladinski, na tému situácie žien v Juhoslávii dovtedy neexistoval žiaden seriózny výskum, vedecké kruhy tému obchádzali, respektíve ignorovali. Lydia Sklevicky vo vedeckých kruhoch aj na verejnosti otvorene hovorila o situácii žien, o ich spoločenskej marginalizácii v povojnovej Juhoslávii a o nevyhnutnosti ochrany ich záujmov a ľudských práv.

Lydia Sklevicky patrí k významným osobnostiam chorvátskej vedy a kultúry sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Venovala sa skúmaniu situácie žien a upozorňovala na protirečenie medzi oficiálnym vykreslením ženy ako bojovníčky v druhej svetovej vojne a spoločenskou marginalizáciou žien od polovice 50. rokov. Zbierka Lydie Sklevickej sa nachádza v záhrebskom Etnologickom výskumnom ústave a vypovedá o Sklevickej vlastnej odbornej činnosti, ale aj o juhoslovanskej feministickej scéne tej doby.

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prebehlo stretnutie členov prebúdzajúcej sa demokratickej opozície v Maďarsku a alternatívnych umelcov, na ktorom sa zrodil Fond na podporu chudobných (Szegényeket Támogató Alap, SZETA). Idea Fondu vychádzala z faktu, že sa v Maďarsku výrazne zvýšil počet ľudí odkázaných na sociálnu pomoc, a bola inšpirovaná podobným združením existujúcim v Poľsku. Pri zrode hnutia na pomoc mnohopočetným rodinám žijúcim na pokraji biedy stála sociologička Ottília Soltová a jej siedmi spolupracovníci. Založeniu hnutia predchádzalo desaťročie intenzívneho terénneho výskumu v radoch domácich robotníkov, chudobných a Rómov. Inicioval ho Soltovej profesor István Kemény, zakladateľ domácej empirickej sociológie, ktorý bol nútený v roku 1977 odísť do emigrácie. Členovia SZETA sa za daných podmienok ani nepokúsili legalizovať svoje hnutie, keďže už svojou holou existenciou popieralo oficiálnu štátnu propagandu, v zmysle ktorej v reálnom socializme neexistovala chudoba, bezdomovectvo, nezamestnanosť, ani rodová diskriminácia. Dôsledkom bolo, že úrady aktivistom od začiatku hádzali polená pod nohy. „Príslušné“ stranícke a štátne orgány všemožne marili dobročinné koncerty, prednášky, výstavy a umelecké aukcie hnutia SZETA a konfiškovali samizdatové publikácie. Spolupracovníkov SZETA trestali stratou zamestnania, zákazom publikovania a policajným postihom. Široký okruh podporovateľov hnutia však aj naďalej dlhodobo poskytoval pomoc niekoľko sto rodinám v núdzi pravidelnou peňažnou zásielkou, posielaním balíkov, bezplatnou právnou pomocou, ba dokonca im s pomocou výnosu z aukcií alebo zbierok dopomáhali k získaniu vlastného bývania (stavbe domu). 

1. 

Spôsob citovania – nedbalý!

Mieša sa to ... koláž.

2. 

a) môj motív: nie ad hominem; všeobecná téma, a tak to chápe aj verejnosť... Kto by osobnú domnienku vnímal ako „[nečitateľné]“?!

b) krutosť: žáner: príklady. 

c) ? „Ohováranie sa nezakladá na pravde: Ja som povedal pravdu. Odporca je urazený, je to teda urážka. Niet tu žiadnych vecných úsudkov, len hodnotiace [úsudky] o Holubovi [1].“

d) Ostrosť, s akou som zaútočil, vychádza z toho, ako ostro napadli mňa. Žiadam, aby súd tomu venoval pozornosť. Konal som v nevyhnutnej obrane, aby som obhájil hodnoty vyššie než odporcova „česť“! 

„Hodina anatómie“, s. 27, až do konca.

e) Politické: aby súd videl, s akými spôsobmi a metódami má do činenia... Tak sa vyrába politické ospravedlnenie tohoto atentátu!:

– nezrelosť...“ 

Samizdatové vysokoškolské noviny s názvom Klub Közlöny (Klubový vestník) vychádzali v rokoch 1976 – 1987 na Ekonomickej univerzite Karola Marxa (Marx Károly Közgazdaságtudományi Egyetem) v Budapešti. V porovnaní s oficiálnymi univerzitnými novinami Komunistického zväzu mládeže, necenzurovaný Vestník písal otvorenejšie o záležitostiach týkajúcich sa študentského života a často bol aj kritický voči univerzitnému straníckemu vedeniu. Vydavatelia novín chceli aktivizovať univerzitnú mládež a dostať kultúru diskusie na vyššiu úroveň. 

Začiatky juhoslovanského feministického hnutia sa viažu k medzinárodnej konferencii „Drug-ca žena“, ktorá sa uskutočnila v roku 1978 v Belehrade. V roku 1979 vznikla v Záhrebe prvá feministická skupina s názvom Žena a spoločnosť. Skupina s rovnakým názvom vznikla o rok neskôr aj v Belehrade. V Ľubľane existovalo od roku 1985 združenie Lilith. 

Historička, sociologička a feministická aktivistka Lydia Sklevicky prednášala v Záhrebe, v Ľubľane aj v Belehrade, o čom svedčia aj plagáty ľubľanskej Galérie ŠKUC, ohlasujúce jej prednášku 17. mája 1986, organizovanú skupinou Lilith. Fotografie zo 7. januára 1982 sú zase z fóra o ženskej problematike, ktoré sa uskutočnilo v belehradskom Študentskom kultúrnom centre. Ako sa konštatuje v článku, uverejnenom v belehradskom časopise Omladinski, na tému situácie žien v Juhoslávii dovtedy neexistoval žiaden seriózny výskum, vedecké kruhy tému obchádzali, respektíve ignorovali. Lydia Sklevicky vo vedeckých kruhoch aj na verejnosti otvorene hovorila o situácii žien, o ich spoločenskej marginalizácii v povojnovej Juhoslávii a o nevyhnutnosti ochrany ich záujmov a ľudských práv. 

Lydia Sklevicky patrí k významným osobnostiam chorvátskej vedy a kultúry sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Venovala sa skúmaniu situácie žien a upozorňovala na protirečenie medzi oficiálnym vykreslením ženy ako bojovníčky v druhej svetovej vojne a spoločenskou marginalizáciou žien od polovice 50. rokov. Zbierka Lydie Sklevickej sa nachádza v záhrebskom Etnologickom výskumnom ústave a vypovedá o Sklevickej vlastnej odbornej činnosti, ale aj o juhoslovanskej feministickej scéne tej doby.

Minister školstva Chorvátskej socialistickej republiky Stipe Šuvar v roku 1974 uviedol do praxe reformu stredných škôl. Premenil ich na odborné školy, ktoré poskytovali špecializovanú odbornú výučbu, pričom žiakov následne umiestňovali vo výrobných podnikoch, predovšetkým v továrňach. V roku 1977 zakázali školám, aby sa nazývali gymnáziami, aj záhrebské Klasické gymnázium premenovali na „Stredisko jazykového vzdelávania“. Vďaka odvahe riaditeľa Marijana Bručića ostali v platnosti pôvodné vyučovacie osnovy gymnázia, ktoré kládli dôraz na klasické jazyky a výučbu humanitných predmetov. Gymnázium patrilo k nemnohým školám v Chorvátsku, na ktorých sa po celé štyri roky okrem marxizmu vyučovala aj latinčina, gréčtina a filozofia, čo potvrdzujú aj žiacke knižky. 

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prebehlo stretnutie členov prebúdzajúcej sa demokratickej opozície v Maďarsku a alternatívnych umelcov, na ktorom sa zrodil Fond na podporu chudobných (Szegényeket Támogató Alap, SZETA). Idea Fondu vychádzala z faktu, že sa v Maďarsku výrazne zvýšil počet ľudí odkázaných na sociálnu pomoc, a bola inšpirovaná podobným združením existujúcim v Poľsku. Pri zrode hnutia na pomoc mnohopočetným rodinám žijúcim na pokraji biedy stála sociologička Ottília Soltová a jej siedmi spolupracovníci. Založeniu hnutia predchádzalo desaťročie intenzívneho terénneho výskumu v radoch domácich robotníkov, chudobných a Rómov. Inicioval ho Soltovej profesor István Kemény, zakladateľ domácej empirickej sociológie, ktorý bol nútený v roku 1977 odísť do emigrácie. Členovia SZETA sa za daných podmienok ani nepokúsili legalizovať svoje hnutie, keďže už svojou holou existenciou popieralo oficiálnu štátnu propagandu, v zmysle ktorej v reálnom socializme neexistovala chudoba, bezdomovectvo, nezamestnanosť, ani rodová diskriminácia. Dôsledkom bolo, že úrady aktivistom od začiatku hádzali polená pod nohy. „Príslušné“ stranícke a štátne orgány všemožne marili dobročinné koncerty, prednášky, výstavy a umelecké aukcie hnutia SZETA a konfiškovali samizdatové publikácie. Spolupracovníkov SZETA trestali stratou zamestnania, zákazom publikovania a policajným postihom. Široký okruh podporovateľov hnutia však aj naďalej dlhodobo poskytoval pomoc niekoľko sto rodinám v núdzi pravidelnou peňažnou zásielkou, posielaním balíkov, bezplatnou právnou pomocou, ba dokonca im s pomocou výnosu z aukcií alebo zbierok dopomáhali k získaniu vlastného bývania (stavbe domu).