Mária Wiesnerová študovala na Konzervatóriu v Bratislave (1970-1976). V rokoch 1976-1989 pôsobila ako učiteľka v Partizánskom a jeden rok v Topoľčanoch. Ako učiteľky ĽŠU boli pod drobnohľadom riaditeľa, a mestskej polície, pretože ich nahrávky už kolovali medzi ľuďmi. Mária Wiesnerová o tom rozpráva: „Raz nás predvolal do učebne riaditeľ, kde už čakal okresný inšpektor školstva, vedúci školstva, šéf polície a riaditeľ školy. Pustili nám na magnetofóne našu vlastnú nahrávku a chceli menávšetkých účinkujúcich. Nikoho sme neuviedli okrem seba. Potom nasledoval výsluch „prečo veríme takým bludom“ a vyhrážali sa prepustením z práce. Pár dní na to som bola predvolaná k riaditeľovi, kde mi predložil už napísanú žiadosť o prepustenie z práce. Nesúhlasila som. Na druhý deň mi odovzdal list, preklad z pracoviska na inú školu do Topoľčian z ideovo-politických dôvodov. Ďalší školský rok som dochádzala 20 km denne do práce. Okrem mňa bola preložená ešte iná kolegyňa z rovnakých dôvodov na ĽŠU Chynorany. Cieľom bolo „rozbiť“ skupinu, aby sme sa nemohli vzájomne kontaktovať. Sledovala ma ŠtB, policajné auto ma občas sprevádzalo krokom cestou zo školy domov z práce, alebo na naše stretávania až k domu priateľov. Bol to nepríjemný psychický tlak.“
Mária Wiesnerová okolo seba sústredila skupinu hudobníkov (Zuzana Beňačková-Sládečková, klavír, perkusie, Ľubica Fulková-Blahová, spev, Alena Kvetánová-Geťková, spev, Darina Čermanová-Hudecová, spev, Drahomíra Fiziková-Ďuračková, spev, Miloš Sládečka, husle, spev, Vladimír Fulka, husle), ktorí sa venovali spirituálom, gospel music a duchovnej hudbe. Viacerí boli učiteľmi v Ľudových školách umenia a ich aktivita v oblasti duchovnej hudby bola obzvlášť nevyhovujúca pre socialistickú spoločnosť, pretože ako učitelia mali vychovávať deti a mládež v „uvedomelom duchu“ ateizmu. Skupina sa stala známou pod názvom Radostné srdce. Medzi piesňami boli napríklad: Nie vždy je slnko, Nebesia ti rozpovedia, Radosť Pánova, Ó, Pane, Velebím, Ani smrť, ani anjeli, Príď, Pane príď. Súčasťou projektov boli aj detské piesne, Blúdila ovečka, Pane Ježišu, mám jednu skrýšu, Je to Ježiš, nahrali ich na kazety v ilegálonom štúdiu v Bratislave pod názvom Malý Dávid 1 a Malý Dávid 2 a ďalšie.
Maria Wiesnerová, ako aj členovia skupiny Radostné srdce, šírili svoje ilegálne kazety a piesne počas svojich vystúpení v rôznych kresťanských spoločenstvách a náboženských denomináciách v rokoch 1980 – 1989. Ich aktivity vzbudili pozornosť nielen medzi veriacimi, ale aj oficiálnymi autoritami vo vedení školy, medzi riaditeľom, školským inšpektorom, obvodným výborom Komunistickej strany, ktorí sa snažili ich aktivity znemožniť a učiteľov degradovať. Vyhrážali sa im, že ich oficiálne v meste vyhlásia za Svedkov Jehovových, ak sa budú stretávať aj ďalej.
Po roku 1989 naďalej pôsobia v Partizánskom, účinkujú na verejných koncertoch, najčastejšie v Partizánskom, ale aj v zahraničí – Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Česká republika. Ďalšie albumy Čakám v nádeji, Vianočné koledy (1990) sa už nahrávali v súkromnom štúdiu Miloša Sládečku v Partizánskom a Malý Dávid 2. v štúdiu P.S.Publisher 2002. Po roku 1989 naďalej pôsobia v Partizánskom, účinkujú na verejných koncertoch, najčastejšie v Partizánskom, ale aj v zahraničí – Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko.
