Mária Wiesnerová študovala na Konzervatóriu v Bratislave (1970-1976). V rokoch 1976-1989 pôsobila ako učiteľka v Partizánskom a jeden rok v Topoľčanoch. Ako učiteľky ĽŠU boli pod drobnohľadom riaditeľa, a mestskej polície, pretože ich nahrávky už kolovali medzi ľuďmi. Mária Wiesnerová o tom rozpráva: „Raz nás predvolal do učebne riaditeľ, kde už čakal okresný inšpektor školstva, vedúci školstva, šéf polície a riaditeľ školy. Pustili nám na magnetofóne našu vlastnú nahrávku a chceli mená všetkých účinkujúcich. Nikoho sme neuviedli okrem seba. Potom nasledoval výsluch „prečo veríme takým bludom“ a vyhrážali sa prepustením z práce. Pár dní na to som bola predvolaná k riaditeľovi, kde mi predložil už napísanú žiadosť o prepustenie z práce. Nesúhlasila som. Na druhý deň mi odovzdal list, preklad z pracoviska na inú školu do Topoľčian z ideovo-politických dôvodov. Ďalší školský rok som dochádzala 20 km denne do práce. Okrem mňa bola preložená ešte iná kolegyňa z rovnakých dôvodov na ĽŠU Chynorany. Cieľom bolo „rozbiť“ skupinu, aby sme sa nemohli vzájomne kontaktovať. Sledovala ma ŠtB, policajné auto ma občas sprevádzalo krokom cestou zo školy domov z práce, alebo na naše stretávania až k domu priateľov. Bol to nepríjemný psychický tlak.“
Hlavný leader skupiny Radostné srdce, Maria Wiesnerová, ako aj členovia skupiny Radostné srdce, šírili svoje ilegálne kazety a piesne počas svojich vystúpení v rôznych kresťanských spoločenstvách a náboženských denomináciách v rokoch 1980 – 1989. Ďalšie albumy Čakám v nádeji, Vianočné koledy (1990) sa už nahrávali v súkromnom štúdiu Miloša Sládečku v Partizánskom a Malý Dávid 2. v štúdiu P.S.Publisher 2002. Po roku 1989 naďalej pôsobia v Partizánskom, účinkujú na verejných koncertoch, najčastejšie v Partizánskom, ale aj v zahraničí – Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko.

Ich aktivity vzbudili pozornosť nielen medzi veriacimi, ale aj oficiálnymi autoritami vo vedení školy, medzi riaditeľom, školským inšpektorom, obvodným výborom Komunistickej strany, ktorí sa snažili ich aktivity znemožniť a učiteľov degradovať. Vyhrážali sa im, že ich oficiálne v meste vyhlásia za Svedkov Jehovových, ak sa budú stretávať aj ďalej. Po roku 1989 naďalej pôsobia v Partizánskom, účinkujú na verejných koncertoch, najčastejšie v Partizánskom, ale aj v zahraničí – Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko, Česká republika.