Ústav pamäti národa (ÚPN) je verejnoprávna inštitúcia, ktorá zhromažďuje a spracúva všetky druhy informácií, vzťahujúcich sa na dobu neslobody v rokoch 1939 - 1989, a vo svojom archíve sprístupňuje dokumenty po bývalých bezpečnostných zložkách štátu. Archív ÚPN plní úlohy vyplývajúce zo zákona o pamäti národa: evidovať, zhromažďovať, sprístupňovať, zverejňovať, spravovať a využívať dokumenty bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík, a tiež bezpečnostných orgánov československého, resp. slovenského štátu, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18.4.1939 do 31.12.1989. Svoju činnosť začal ústav oficiálne 1.5.2003. Jeho úlohou je sprístupňovať osobám prenasledovaným oboma režimami dokumenty o ich prenasledovaní. Ústav vydáva periodikum Pamäť a národ, edície dokumentov, memoáre, zbierky, a súčasťou služieb, ktoré poskytuje, je aj prístup do elektronickej knižnice.
V snahe delegitimizovať bývalé komunistické režimy, v priebehu 90-tych rokov vznikali vo viacerých postkomunistických krajinách špeciálne inštitucionálne orgány, bežne označované ako "inštitúty pamäte". Ako píše Martin Kovanič, vznik podobných inštitútov či ústavov pamäte národa (nielen na Slovensku) predstavoval inštitucionalizovaný prejav antikomunistického presvedčenia pravicových politických elít, ako aj legitimizačný proces postkomunistických politických elít, ktoré takto demonštrovali svoj rozchod s komunistickou minulosťou. Tým pádom jednou z hlavných funkcií týchto ústavov, ako aj ÚPN, je snaha o vytvorenie antikomunistickej kolektívnej pamäte.
Hlavným iniciátorom k sprístupneniu dokumentov Štátnej bezpečnosti jej obetiam alebo pozostalým bol Ján Langoš, reprezentant Demokratickej strany, neskôr zakladateľ a prvý predseda správnej rady ÚPN. Langoš už od 80-tych rokov publikoval a rozširoval samizdatovú tvorbu, pričom po 1989 sa stal aktívnym politikom. V rokoch 1990 až 1992 bol ministrom vnútra ČSFR a do roku 2002 poslancom slovenskej Národnej rady. V roku 1999 začal pripravovať návrh zákona, ktorý mal byť pôvodne súčasťou zákona o slobode informácií, ten bol však v roku 2000 prijatý bez Langošovho prídavku (napr. v ČR boli archívy polície sprístupnené v roku 1996). Z dôvodu nedostatočnej politickej podpory podobnej iniciatívy, legislatíva upravujúca sprístupnenie archívne fondy bezpečnostných zložiek bola predložená až v roku 2002. Celý proces stavby archívu a získavanie relevantných dokumentov zo Slovenskej informačnej služby trvala približne do roku 2006.
Po tragickej smrti Jána Langoša v roku 2006, parlament zvolil nového prezidenta, historika Ivana Petranského, nominanta SNS, nacionálne-konzervatívnej, vtedy súčasťou vládnej koalície. Kandidáti navrhnutí stranou SNS, včítane nového prezidenta, Ondreja Krajňáka, boli kritizovaní za ich nacionalistické názory a ich nedostatočné odsúdenie obdobia vojnového Slovenského štátu.