Zbierka Rudolfa Sikoru vznikala postupne od roku 1970, konkrétne 19. decembra, kedy sa konal tzv. prvý otvorený ateliér v jeho byte na Tehelnej ulici v Bratislave. Exempláre, ktoré má Rudolf Sikora vo svojej osobnej zbierke sú však iba zlomkom celej jeho tvorby, ktorej väčšinu získala Slovenská národná galéria. Artefakty v osobnej zbierke sú dôležité najmä z toho hľadiska, že predstavujú spojenie medzi miestom autentického umeleckého happeningu a významom, ktorý dostali v rámci pôsobenia normalizačnej politiky bývalého režimu. Ich primárne avant-gradný odkaz sa stal opozičným, čo malo dôsledky na ďalšie účinkovanie nielen Rudolfa Sikoru, ale aj celého okruhu progresívnych umelcov, ktorí prinášali do vtedajšieho diskurzu témy ako bola napríklad otázka ochrany životného prostredia.
Rudolf Sikora patril už počas minulého režimu medzi najaktívnejších a najkvalitnejších umelcov, napriek tomu, že nebol členom oficiálnej akademickej obce. Narodil sa v roku 1946 v Žiline a v 60. rokoch vyštudoval Vysokú školu výtvarného umenia. Súčasne s tým študoval aj scénografiu na Vysokej škole múzických umení. Sám seba nepovažuje výlučne za maliara, nakoľko pracuje aj s fotografiou, grafikou, textom a kolážou.
Rudolf Sikora bol pravidelne vypočúvaný ŠtB. Jeho aktivity boli sledované. Tematicky mal široký záber, ale jeho dielam dominovali najmä otázky ekologicky udržateľnej spoločnosti a otázka spoločného obývania planéty. Proti-režimový charakter jeho diel nespočíval teda v tom, že by nejako útočili na štátne zriadenie alebo ideológiu. Išlo najmä o to, že netvoril v duchu oficiálnej línie. Jeho inklinácia k ochrane životného prostredia mala futuristický rozmer. Predovšetkým v kontexte studenej vojny a normalizačnej politiky Č-SSR sa snažil upozorňovať na ignorantský prístup k prírode. V tomto zmysle spolupracoval aj s polooficiálnymi ochranárskymi kruhmi. V priebehu 70. a 80. rokov obohacoval svoju tvorbu o mnohé umelecké štýly, najmä o fotografiu. Medzi jeho najznámejšie cykly patria "Z mesta von", "Čierne diery", "Pyramída", "Dotyky" či "Antropický princíp".
V roku 1976 sa mu podarilo prostredníctvom Poľskej ambasády obísť oficiálny "Zväz slovenských výtvarných umelcov" a prihlásiť svoje práce na výstavu Bienále plagátov. Téma "Habitat" mu bola veľmi blízka, a tak vytvoril diela, ktoré spájal odkaz na spoločný svetový dom. Nakoniec získal hlavnú cenu výstavy. Tá mu samozrejme nemohla byť udelená, predovšetkým z toho dôvodu, že nebol členom oficiálnych umeleckých štruktúr. Táto situácia najlepšie demonštruje povahu a mieru jeho proti-režimového pôsobenie - mohol tvoriť, ale nemohol vystavovať.
Jeho osobná zbierka bola uchovávaná v priebehu života. Okrem verejnej funkcie umelca, znamenala pre neho aj intímnu spomienku umelca. Zbierku začal tvoriť, nakoľko nemohol vystavovať. Zbierka nebola objavená, nebola totiž tajná, len nemohla byť sprístupnená verejnosti. Po zmene režimu sa situácia zmenila. Jeho zbierku využívali po roku 1989 najmä verejné a súkromné galérie. Ich argumentom bola objektívna umelecká hodnota autorových diel. V súčasnosti väčšinu jeho diel vlastní Slovenská národná galéria, a teda väčšina jeho diel je prístupná verejnosti.
Opis obsahu
Väčšina osobnej zbierky Rudolfa Sikoru bola postupne odovzdaná Slovenskej národnej galérii (2016 - 2017). V jeho osobnej držbe sa však stále nachádzajú niektoré plagáty, zápisky a artefakty, ktoré boli vystavené v tzv. 1. otvorenom ateliéri. Sú to predmety, ktoré symbolicky odštartovali jeho kariéru, ktorá sa v kontexte minulého režimu definovala ako proti-režimová.