COURAGE

prepájame zbierky

György Mészáros

Náboženstvo, cirkvi (spoločenstvá) a režim

Výrok Karla Marxa „Náboženstvo je ópium ľudstva“ je azda jeden z jeho najcitovanejších. Často sa však cituje neúplný a bez kontextu. Marx totiž chcel analyzovať náboženstvo ako ideológiu, ktorá pomáha ľuďom prijať hierarchickú štruktúru spoločnosti. Neskôr táto filozofická analýza slúžila ako ideologické odôvodnenie protináboženskej a proticirkevnej politiky socialistických režimov. Je pravda, že jedným z pilierov tejto politiky bol ateistický svetonázor, ktorý vnímal náboženstvo ako prekážku budovania socialistickej spoločnosti. Na druhej strane však táto politika súvisela s komplikovanými historickými faktormi a spoločenskou situáciou a nepoháňala ju výlučne ideológia. Medzi tieto faktory patrili:

• vplyv Sovietskeho zväzu (dodržiavanie proticirkevnej politiky alebo – v prípade Rumunska – budovanie dobrých vzťahov s pravoslávnou cirkvou),
• veľký spoločenský a politický vplyv a veľký majetok niektorých cirkví pred rokom 1945 (keďže sa „socialistické hospodárstvo“ budovalo na myšlienke štátneho vlastníctva, štát znárodnil cirkevný majetok),
• potreba ovplyvniť ideologické nastavenie bežného obyvateľstva (a najmä pracujúcej triedy),
• potreba vychovať novú elitu poplatnú štátu a pod.

Pod touto politikou rozumieme aktivitu, ktorá bola z politických dôvodov namierená proti náboženským obciam, pričom politické dôvody dôležitosťou často predčili aj ideológiu. Túto interpretáciu dejín môžeme podložiť aj skutočnosťou, že na rôznych miestach a v rôznom čase sa režimy vysporadúvali s ideológiou rôzne. Nie je teda možné vytvoriť jednotný model, ktorým by sa boli riadili všetky režimy v regióne počas celého obdobia socializmu.

Po roku 1947 v Rumunsku napríklad komunistická strana a štát považovali rumunskú pravoslávnu cirkev za spojenca, ktorý mohol prostredníctvom vzťahov s ruskou pravoslávnou cirkvou pomôcť pri udržiavaní dobrých vzťahov so Sovietskym zväzom. Tento vplyvný vzťah bol užitočný aj pri rozširovaní komunistickej ideológie.

Na druhej strane však máme katolícku cirkev, ktorá bola nielen v Rumunsku, ale aj v iných krajinách východného bloku označovaná za politickú slúžku Vatikánu, a preto čelila krutému prenasledovaniu. Odlišné stratégie vo vzťahu k cirkvám sa uplatňovali aj preto, lebo tieto náboženské obce mali odlišnú štruktúru. Hlava katolíckej cirkvi sídlila mimo krajín východného bloku a samotný pápež bol považovaný za úhlavného nepriateľa týchto režimov. Podobne aj niektoré katolícke rehole (ako napríklad jezuiti, františkáni či saleziáni) mali svoje ústredia v Ríme alebo iných krajinách Západu, čím na ne padal tieň podozrenia zo šírenia „nebezpečného zahraničného (teda západného) vplyvu“. Protestantské cirkvi zasa neboli centralizované a pravoslávne cirkvi mali svoje národné patriarcháty, ktoré boli len čiastočne napojené na zvyšok pravoslávia.

Je zaujímavé, ako sa líšili iné faktory vo vzťahu k náboženským otázkam. V zbierke chorvátskej Štátnej bezpečnosti zameranej na náboženské obce sa v zozname „nepriateľských aktivít“ cirkvi uvádza aj rozdúchavanie národnostnej neznášanlivosti. Je pravdou, že národnostné a náboženské rozdiely boli často úzko prepojené, takýto opis diania v cirkvách je však jednoznačne skreslený. Prípad tureckej menšiny v Bulharsku predstavuje príklad takéhoto prepojenia, zároveň však ukazuje, ako sa politika režimu voči niektorým skupinám obyvateľstva v priebehu rokov menila.

Napriek odlišným prístupom však režimy uplatňovali isté charakteristické stratégie; náboženské obce zasa uplatňovali svoje typické stratégie (ktorými reagovali na situáciu). Stratégie náboženských obcí sú súčasťou rozsiahlejších dejín kultúrneho disentu, v ktorom naprieč všetkými krajinami hrali náboženské obce podstatnú rolu. Cieľom tejto lekcie je pomôcť vám pochopiť niektoré typické stratégie, ktoré socialistický režim uplatňoval voči náboženským obciam, spolu so stratégiami, prostredníctvom ktorých reagovali náboženské obce na aktivitu režimu. Zároveň spoznáte rôzne príklady spôsobov, akými sa tieto spoločenstvá stavali na odpor v rámci kultúrneho disentu.

Kontrola a obmedzenia

V každej z krajín zapojených do tohto projektu mal režim zavedené postupy, prostredníctvom ktorých ovládal rôzne náboženské obce a obmedzoval ich činnosť. Väčšina majetku a ustanovizní cirkví sa znárodnila, obmedzila sa ich vzdelávacia činnosť, sledovala sa cirkevná tlač a pod kontrolou štátu bola často aj samotná cirkevná hierarchia. Režim prezentoval obmedzovanie právomocí náboženských organizácií v štátnych záležitostiach (ako sú vzdelávanie či vlastníctvo väčších inštitúcií) ako projekt modernizácie, ktorý mal oddeliť štát od cirkví. V skutočnosti však štát kontroloval náboženské organizácie do takej miery a pripúšťal len také malé množstvo autonómie, že namiesto ohlasovanej odluky štát v podstate ovládal náboženské organizácie. Právo jednotlivcov na slobodný život v súlade s náboženským presvedčením bolo tiež výrazne obmedzované. Medzi typické obmedzenia patrilo rušenie niektorých spoločenstiev. Gréckokatolícku cirkev v Rumunsku režim násilne zlúčil s tamojšou pravoslávnou cirkvou (prečítajte si príbeh Doiny Corneovej). Podobným spôsobom zlikvidoval československý režim miestnu gréckokatolícku cirkev (tzv. Prešovský sobor). Spoločenstvá ženských i mužských katolíckych reholí (ako jezuiti, františkáni či saleziáni) boli v Československu a štátoch Sovietskeho zväzu zrušené a ich činnosť zakázaná. Menšie cirkvi a hnutia (ktoré režim často považoval za sekty) sa tiež ocitli v ilegalite (medzi ne napríklad patrilo Všeobecné biele bratstvo v Bulharsku). V Maďarsku ostali povolené len tri mužské (benediktíni, františkáni a piaristi) a jedna ženská rehoľa (školské sestry), pričom každá mala povolené prevádzkovať po dve školy. V iných krajinách ako Poľsko alebo štáty Juhoslávie mali rehole povolenú, no obmedzenú činnosť (nemohli napríklad vlastniť školy). Náboženské skupiny boli často pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti či iných jednotiek tajnej polície, ktorá si archivovala záznamy o ich „nebezpečnej“ činnosti. Príklad takéhoto sledovania nájdeme napríklad v Chorvátsku (pozri  zbierku Štátnej bezpečnosti) a tu.  Zaujímavé príklady z Maďarska týkajúce sa tajného sledovania istej „sekty“ (kresťanského spoločenstva) môžete nájsť tu a tu.  Maďarská štátna bezpečnosť (ÁVH) tiež nadväzovala spoluprácu s niektorými náboženskými predstaviteľmi a vytvárala atmosféru strachu, v ktorej nikto nemohol vedieť, či niektorý člen ich spoločenstva neinformuje ÁVH o ich rozhovoroch a činnosti. Niektoré menej obmedzujúce mechanizmy sa v ďalších krajinách zaviedli až neskôr, čo platilo najmä v období konsolidácie režimu. Po zvolení pápeža Jána XXIII. sa politika Vatikánu zmenila a Svätá stolica sa začala pokúšať o nadviazanie spolupráce s krajinami socialistického bloku. Novej tendencii Vatikánu napokon pripadol nemecký názov Ostpolitik (východná politika). Medzi príklady takejto konsolidácie vzťahov patrí dianie v juhoslovanskej Komisii pre náboženské záležitosti pri Miestnom národnom výbore Vinkovci, ktorá sledovala aktivity náboženských obcí a neskôr sa pokúšala o nadviazanie dialógu medzi cirkvou a štátom. V každom prípade však treba podotknúť, že v ďalších krajinách (najmä v Sovietskom zväze) aj počas tohto obdobia represie nepoľavovali. Niektorým vierovyznaniam sa odopieralo právo na existenciu, a preto boli nútené spájať sa s inými spoločenstvami (ako napríklad spomínaní gréckokatolíci v Rumunsku či na Slovensku, prípadne letničné cirkvi v Litve, ktoré sa museli spojiť s baptistami), alebo boli jednoducho považované za nelegálne sekty.

Vo viacerých krajinách mal štát kontrolu nad menovaním i činnosťou katolíckych biskupov. V Maďarsku bol ku každému biskupovi pridelený štátny funkcionár menovaný Štátnym úradom pre cirkevné záležitosti, aby kontroloval jeho činnosť. Títo funkcionári boli v katolíckom slangu známi ako „fúzatí biskupi“ – katolícki kňazi totiž v tom čase zvyčajne nemali fúzy a toto pomenovanie naznačovalo, že štátny funkcionár bol laik (nekňaz), ktorý viedol diecézu ako biskup.

Okrem ovládania cirkví šírili štát a strana protináboženskú propagandu a vykresľovali cirkvi, ich vedenie a vieru v negatívnom svetle, často ako čosi, čo ľudí zotročuje a deptá. Príklady protináboženskej propagandy zo Sovietskeho zväzu nájdete tu.

Prenasledovanie

Kontrola a prenasledovanie kráčali ruka v ruke, hoci rozlíšiť medzi nimi často nie je jednoduché. Rozsudky smrti, vraždy, deportácie, tresty a mučenie náboženských predstaviteľov či významných členov náboženských obcí by sa určite mali považovať za prenasledovanie. Niektoré z kontrolných mechanizmov, ktoré sme si spomenuli v predchádzajúcej kapitole, sprevádzalo aj zjavné prenasledovanie – príkladom sú nútené zlúčenie rumunskej a slovenskej gréckokatolíckej cirkvi s miestnymi pravoslávnymi cirkvami či rušenie reholí v Československu a Maďarsku, ktorého súčasťou boli aj deportácie, presídľovanie a súdne procesy. Náboženských predstaviteľov často súdili v politických procesoch s vopred jasným koncom. Medzi najznámejšie procesy tohto druhu patrí proces s Józsefom Mindszentym, proces s Alojzijem Stepinacom v Chorvátsku či súd s kňazom Josefom Toufarom, ktorého umučil režim v Československu. Maďarský kardinál Mindszenty bol silný a nekompromisný oponent komunistického režimu a stal sa pre mnohé náboženské spoločenstvá symbolom odporu.

Otvorené prenasledovanie bolo vo väčšine krajín časté najmä v začiatkoch režimu a v 50. rokoch 20. storočia. Tento dokument napríklad poskytuje prehľad o náboženských predstaviteľoch v Chorvátsku, ktorí boli medzi rokmi 1944 a 1951 odsúdení. Klerici a iní vedúci predstavitelia či členovia náboženských obcí museli znášať väznenie, mučenie, deportácie či útoky na uliciach. Medzi príklady takéhoto prenasledovania patrí aj prípad slovinského arcibiskupa Antona Vovka, ktorého v roku 1952 zapálili komunistickí aktivisti. Prenasledovanie však najmä v štátoch Sovietskeho zväzu neustávalo a popravy, vraždy a politické procesy prebiehali aj v neskorom socializme. Poľský kňaz Jerzy Popiełuszko bol napríklad zavraždený v roku 1984.

Spolužitie a spolupráca

 Napriek obmedzeniam a hrozbe likvidácie dokázali náboženské obce aj v socialistickom režime prežiť. Okrem odolávania a odporu (pozri nasledujúcu sekciu) našli spoločenstvá spôsob, ako prežiť, spolužiť či dokonca spolupracovať so systémom. Aj v ťažkých podmienkach sa objavili pokusy o spolužitie, čo dokazuje aj list litovského kňaza, otca  Aliulisa, z roku 1959.

Otec Aliulis Vaclovas

Medzi rozličné stratégie spolužitia patrili:

• činnosť jestvujúcich inštitúcií a organizácií (kostolov, škôl, teologických fakúlt, schválených cirkevných organizácií a výborov),
• uchovávanie spomienok: archivárstvo (archív saskej cirkvi a Emilian Cioran v Rumunsku),
• legálna (povolená) tlač a publikačná činnosť,
• budovanie nových kostolov alebo obnova starších, ako napríklad obnova Čierneho kostola v rumunskom meste Brašov.

Čierna veža a Čierny kostol v Brašove: panoráma z vrchu Warthe, 1936 https://orasulmemorabil.ro/biserica-neagra-4)

Druhá spomínaná zbierka približuje dlhý a zaujímavý príbeh, v ktorom vidíme výrazne odlišné stratégie socialistického režimu: obmedzovanie, kontrola, tolerancia a spolupráca. Tento príbeh predstavuje aj jeden z mála príkladov situácií, keď socialistický režim dovolil miestnej národnostnej menšine vyvinúť vlastnú iniciatívu a odzrkadľuje prepojenie národnostnej a náboženskej identity.

Niektorí náboženskí predstavitelia a zástupcovia cirkví sa snažili o viac než len prežitie či spolužitie, a tak začali s režimom (štátom, komunistickou stranou) spolupracovať. Vo viacerých krajinách (Poľsko, Československo, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina) napríklad vznikli združenia katolíckych kňazov, ktoré mali slúžiť ako základ budovania miestnych národných cirkví. Tie mali byť poplatné režimu a stáť v opozícii voči Vatikánu, často dokonca aj voči biskupom. Tieto hnutia mali veľmi rôznorodú členskú základňu: nachádzali sa v ňom kňazi, ktorí boli zapálení za isté komunistické myšlienky, alebo boli so stranou v kontakte počas druhej svetovej vojny, iných k členstvu donútili vydieraním či mučením. Nachádzali sa tam však aj takí kňazi, ktorí nesúhlasili so svojím biskupom, alebo takí, ktorí boli presvedčení o tom, že prostredníctvom tohto kompromisu by dokázali zachovať aspoň čiastočnú autonómiu a získať viac príležitostí na rozvíjanie činnosti cirkvi. Iní kolaboranti zasa spolupracovali tak, že vo vnútri cirkvi pôsobili ako tajní agenti Štátnej bezpečnosti. Po rokoch sa ukázalo, že aj viacerí hlavní predstavitelia cirkvi boli tajnými agentmi. Hoci je dôležité podotknúť, že napríklad maďarský klérus netvoril medzi agentmi početnú väčšinu, ich množstvo bolo podľa Registra naozaj úctyhodné: Archív maďarskej ÁVH uvádza, že v cirkvách bolo zapojených 1799 špiónov a „okolo roku 1970 približne 60 percent maďarských biskupov pozostávalo z informátorov a aspoň 80 percent biskupov zvolených po roku 1969 tvorili špióni“. Szilárd Keresztes, gréckokatolícky biskup v rokoch 1988 až 2007 bol v minulosti tiež agentom.

Tieto odhalenia spustili vážnu debatu v cirkvi a spoločnosti o tom, ako sa vysporiadať s minulosťou náboženských obcí, ktoré boli v socialistickom režime rozdelené. Tí, ktorí boli prenasledovali a tí, ktorí sami pomáhali pri tomto prenasledovaní, boli členmi tej istej náboženskej obce. Niektorí, ako napríklad Aurel Cioran, sa bránili spolupráci: Cioran odmietal spolupracovať s rumunskou Securitate, a to aj napriek faktu, že mu štát umožnil vycestovať za bratom do Paríža.

Disent a odboj

Kardinál József Mindszenty, ostrihomský arcibiskup;           

Príklady disentu a odboja sme už videli. Tí, ktorých odsúdili, mučili alebo zavraždili (ako napríklad Mindszenty, Popiełuszko a Toufar) sa v istom momente stali v rámce kultúrneho disentu ikonickými postavami a symbolmi odboja a odporu.

Jerzy Popiełuszko, na fotografii Erazma Ciołeka

V čase prenasledovania a prísneho obmedzovania sa práca mnohých náboženských obcí a predstaviteľov presunula do ilegality. Pre mnohé spoločenstvá sa život v tajnosti stal normou: príkladom je zakázané mládežnícke kalvínske spoločenstvo Pasarét v Maďarsku. Rehoľní bratia a sestry sa potajme modlili, stretávali a zhromažďovali medzi sebou alebo s inými veriacimi (vrátane mladých ľudí, s ktorými mali zakázané pracovať). Existovali podzemné siete s tajne menovanými vodcami, náboženskými samizdatmi a rozličnou náplňou práce (organizovali sa napríklad duchovné cvičenia, ktoré navonok vydávali za výlet do hôr). Tieto siete mali často prepojenie na zahraničné ústredia a spoločenstvá, ktoré im zasa posielali pomoc. Je možné, že došlo k pokusom komunikovať so „západným svetom“ (a cirkvami), ale to zrejme nebolo jednoduché, keďže hranice boli prísne strážené. Medzi jedno z tvorivých riešení tohto komunikačného problému patrí bábika Doiny Corneovej, vo vnútri ktorej disidenti pašovali texty o podmienkach v rámci gréckokatolíckeho spoločenstva v Rumunsku.

Bábika Doiny Corneovej v múzeu v meste Sighet
(Zdroj: Zbierka fotografií projektu COURAGE, UB. Autor: Cristian Pătrășconiu)

Doina Corneová
(http://epochtimes-romania.com/news/doina-cornea-intotdeauna-vine-o-generatie-care-spala-pacatele-generatiei-anterioare—63704)

V spoločnosti existovali a pracovali aj iné tajné spoločenstvá, ako napríklad spomínaná ezoterická skupina s názvom Všeobecné biele bratstvo alebo  turecká menšina v Bulharsku (ktorá bojovala za ľudské a náboženské práva).

Okrem toho vznikali aj nové spoločenstvá. V Maďarsku vznikol tajný kláštor cisterciánok, ktorý založili Lénárd Ödön a Ágnes Tímárová, a Bokorské základné spoločenstvo, ktoré založil a viedol piarista György Bulányi. Druhá menovaná predstavovala veľké a dôležité spoločenstvo, ktoré predstavovalo alternatívny spôsob praktizovania katolíckej viery v rámci malých základných buniek. Toto spoločenstvo bolo v opozícii voči miestnej katolíckej hierarchii a Svätej stolici.

György Bulányi v roku 1968

Mnohým disidentom, ktorí pokračovali v tajnej činnosti alebo viedli takéto spoločenstvá, hrozilo dlhoročné väzenie, presídlenie, alebo dokonca poprava. Ödön Lénárd, spoluzakladateľ kláštora cisterciánok v maďarskom Kismarosi bol najdlhšie väzneným kňazom v krajine. V korešpondencii, ktorú viedol so svojím bratom, vidieť duchovnú odolnosť aj po rokoch vo väzení. Odboj často získaval podporu a pomoc zo zahraničia. Kňazi a klerici, ktorí emigrovali, sa spolu s niektorými organizáciami pokúšali politicky ovplyvniť náboženské skupiny a v cieľových krajinách rozširovali povedomie o náboženských právach.

Tieto zásahy však členovia spoločenstiev v socialistických krajinách neprijímali vždy s nadšením, čo dokazuje príklad organizácie Skutok svetla. Jej činnosť v zahraničí, ktorá mala za cieľ pomôcť spoločenstvám v Lotyšsku, sa u niektorých kňazov a veriacich stretla s kritikou, pretože sa báli, že by tieto pokusy zneužili štátne úrady na to, aby ich prenasledovali alebo ešte viac kontrolovali.

Život Árona Mártona, rímskokatolíckeho arcibiskupa v Rumunsku, ukazuje rôzne formy prenasledovania, obmedzovania a spolužitia. V roku 1956 naňho uvalili trest domáceho väzenia, ktorý trval až do roku 1967. Vytrvalo však pokračoval v práci aj v ďalších obdobiach a stal sa symbolom rumunského odporu, pričom jeho postava prekonávala náboženské aj národnostné bariéry.

V neskorom období socializmu sa objavila miernejšia forma odporu vo forme katolíckych spoločenstiev a hnutí, ktoré vychádzali zdola, vrátane katolíckych hnutí charizmatickej obnovy či spoločenstvo Focolare. Kňazi ani biskupi nevnímali tieto spoločenstvá nevraživo (na rozdiel od základných spoločenstiev), hoci fungovali relatívne nezávisle od cirkevnej hierarchie. Organizácie tohto druhu boli celkom autonómne a predstavovali priestor alternatívnej kultúry na sklonku socializmu. Maďarská zbierka Istvána Kamarása ponúka bohaté množstvo informácií o živote týchto hnutí a spoločensko-kultúrnom a cirkevnom dianí v krajine v období 80. rokov 20. storočia.

Medzi ďalšie metódy kultúrneho disentu patrili tajne vydávané a šírené náboženské publikácie. Medzi dobré príklady náboženského samizdatu patrí zbierka slovenského samizdatu a litovská katolícka tlač. Keďže publikácie náboženského samizdatu boli kvalitné, nepriťahovali len veriacich, ale aj inteligenciu. Časopis Rūpintojėlis, ktorý vydával katolícky disent, napríklad vydal článok o vývoji literatúry v sovietskej Litve.

Jestvovalo viacero ďalších iniciatív, pri ktorých vidno, ako si inteligencia našla cestu k náboženskému disentu, a to hneď vo viacerých kontextoch. V Litve vytvoril otec Stanislovas priestor, ktorý priťahoval mnoho členov inteligencie. Spojenie prác na obnove miesta a jeho filozofická kultúra spolu vytvárali istú alternatívnu realitu.

Otec Stanislovas

Takýto nepriamy disent (ktorý sa netýkal len náboženského odporu) mal aj iné formy –  podobne ako práca otca Stanislovasa – a priestor pre alternatívnu kultúru, slobodu a disent v čase, keď bol režim miernejší, ponúkali aj činnosti, ktoré sa týkali (náboženského) umenia, ako napríklad poľské Týždne kresťanskej kultúry a akcia Kňazstvo umelcov.

Náboženské udalosti vo všeobecnosti často poskytovali priestor na nepriame vyjadrenie nesúhlasu so systémom. Stretnutie mladých v maďarskom Nagymarosi je typickým príkladom takéhoto diania. Hoci malo podujatie výsostne náboženský charakter a priamo v sebe nezahŕňalo politický rozmer, predstavovalo odlišný druh morálky od tej, ktorú propagovala strana a ponúkalo skúsenosť alternatívneho mládežníckeho hnutia tvárou v tvár komunistickým hnutiam mládeže.

Úlohy:

• V Registri si prezrite výsledky vyhľadávania výrazu „náboženský aktivizmus“ (alebo „religious activism“ v angličtine) a pokúste sa nájsť príklady rozličných stratégií, ktoré sme si predstavili v rámci tejto lekcie:
• disent a odboj (tajné stretnutia, podzemné spoločenstvá, náboženské samizdaty, mučeníctvo, komunikácia so svetom za hranicami, organizácia spoločenstiev a hnutí),
• „mäkký“ disent (náboženské hnutia, ktoré neboli v priamej opozícii, umelecká činnosť, archivovanie a dokumentácia),
• podvolenie sa a spolupráca (kňazské organizácie poplatné režimu, špionáž v náboženských obciach, dodržiavanie štátnych smerníc týkajúcich sa náboženských záležitostí),
• „mäkká“ spolupráca a spolužitie (komunikácia so štátom a stranou, dialóg).

Vyššie uvedené aktivity však možno roztriediť aj inak.

• Pokúste sa v Registri nájsť príklady náboženských publikácií a samizdatov z vašej krajiny. Pripravte krátku prezentáciu o rozličných publikáciách a skúste nájsť aj iné zdroje (mimo Registra) a v prezentácii využite aj to, čo ste sa o samizdatoch naučili v tejto lekcii.
• V Registri si prečítajte príbeh Čierneho kostola a tvorivým vizuálnym spôsobom priblížte rôzne stratégie štátu a cirkvi, ktoré v tomto príbehu zohrali nejakú úlohu.
• Zozbierajte vo svojom okolí (v rodine, medzi kamarátmi a známymi) rôzne názory na náboženské skupiny a s pomocou učiteľa identifikujte rôzne prístupy k náboženstvu (napríklad odmietanie, rešpekt k charitatívnej činnosti, úcta voči odlišným názorom, silný pocit spolupatričnosti k jednej skupine, veľké uznanie len pre jednu zo skupín a odpor voči ostatným, nezáujem, považovanie náboženstva alebo náboženskej činnosti za škodlivé pre spoločnosť a pod.) a ich súvis s právom na náboženskú slobodu a rešpektovaním náboženskej plurality. Snažte sa rozoznať rozdiely a podobnosti týchto prístupov a prístupu k náboženstvu a náboženským spoločenstvám (ich interpretácie) zo strany režimu.
• Vyberte si spomedzi typických postáv, ktoré sme vám predstavili v lekcii (prenasledovaný rehoľný brat, kolaborant, mučeník, náboženský predstaviteľ, ktorý sa snaží o spolužitie, a pod.) a s pomocou učiteľa pripravte scénku, kde sa tieto postavy zhovárajú. Pripravte si kladné a záporné stránky rôznych stratégií prežitia spolu s morálnymi otázkami, ktoré s nimi súvisia, a zorganizujte moderovanú diskusiu, kde budú jednotlivé postavy zastupovať zodpovedajúce názory.
• Skupinový projekt: zozbierajte vo svojom okolí informácie o náboženských obciach spolu so zaujímavými príbehmi z obdobia socializmu (prostredníctvom analýzy dokumentov, rozhovorov, skúmania literatúry a podobne) a pripravte pamätník náboženského disentu. Pamätníky či spomienkové podujatia môžu mať rôznu podobu: môže ísť o umelecké dielo, oslavu, verejnú prednášku alebo diskusiu za okrúhlym stolom organizovanú študentmi, malú výstavu, malú divadelnú hru a podobne. Pri príprave pamätníka alebo spomienkového podujatia využite informácie, ktoré ste pri skúmaní témy získali.
• Pozrite sa na túto zbierku a nájdite príklady alebo zástupcov jednotlivých stratégií, o ktorých sme si hovorili (pozri vyššie).
• Pre maďarských študentov: Preskúmajte v Registri zbierku Istvána Kamarása a porovnajte (do istej miery subkultúrny) druh náboženského disentu s tým, ktorý bolo možné vidieť v punkovej subkultúre. Čo majú spoločné a aké sú medzi nimi rozdiely?
• [návrh témy pre slovenských študentov: Preskúmajte zbierku slovenského samizdatu a zistite, do akej miery sa v náboženskom samizdate vyskytovali aj nenáboženské témy ako literatúra či kultúra. Skúste prostredníctvom jednotlivých článkov (ale aj iných zdrojov na internete či v literatúre) zistiť, aký vzťah panoval medzi členmi náboženského a kultúrneho disentu a krátko ho popíšte.]

Hry