György Mészáros

Úvod

 V období štátneho socializmu bolo umenie (umelecké vyjadrenie, umelecká činnosť a fóra) dôležitým priestorom na propagáciu ideológie vládnuceho režimu, ale aj na kultúrny odpor voči nemu. V iných lekciách ste mali možnosť zistiť, ako boli rozličné umelecké aktivity a diela nástrojom dohľadu alebo príležitosťou na odpor (umelecké podujatia, diela, skupiny, samizdat, subkultúrne vyjadrenia atď.).

Súčasťou tohto príbehu je aj literatúra. Literárne diela rozličných žánrov (poézia, romány, divadelné hry, ale aj texty piesní), fóra a autorské komunity, podujatia, a pod., boli dôležitými „miestami,“ kde sa stretávala oficiálna propaganda a ideológia, oficiálna estetika (princípy krásna) a poetika (teória literárnych foriem) s ideológiou, estetikou a poetikou opozície voči režimu.

Štúdium dobovej literatúry nám umožňuje lepšie pochopiť dejiny a dobu jej vzniku. Hlavným cieľom tejto lekcie však nie je prehlbovanie historického poznania socialistických režimov. Jej cieľom je ukázať, ako sa prepojenia medzi dohľadom, ideologickým ovplyvňovaním, opozíciou a odporom prejavovali v dobovej literatúre. Lekcia sa zameriava viac na estetiku textov než na kontext ich vzniku a prezentácie. V skratke, toto je lekcia z literatúry s historickým a nie lekcia dejepisu s literárnymi príkladmi. Popísať rôznorodé literárne scény a texty v jednotlivých krajinách by bolo nemožné, lekcia preto ponúka niektoré ukážky a príklady týchto komplexných trendov. Z množstva literárnych žánrov sa v tejto lekcii zameriame na poéziu, lebo je najľahšie dostupným zdrojom vhodným na priamu interpretáciu.

Štyri texty a ich interpretácia

Prečítajte si, prosím, ukážky z básní Verše na památku revoluce, Drevorubač, Angažmán a Keby som bola ružou (v Prílohe). Nevyhľadávajte si informácie o ich kontexte alebo autoroch a skôr než budete v lekcii ďalej pokračovať, skúste zodpovedať tieto otázky:

• Ako ste sa pri čítaní týchto veršov cítili?
• Čo tieto verše znamenajú pre vás osobne?
• Skúste identifikovať tieto symboly v ukážkach:

sopka, zázrak, fatamorgána; povaľme kapitál, sekera; angažmán; zástava, vetry

• ak nerozumiete významu týchto symbolov, skúste si ich vyhľadať, alebo sa spýtajte vyučujúcich
• Aký odkaz súvisiaci so štátnym socializmom obsahujú tieto verše?
• Ktoré s týchto textov sú v súlade s oficiálnou ideológiou a ktoré sú voči nej v opozícii? Ako? Do akej miery je odkaz textov jasný a jednoznačný?

Aké je podľa vás chronologické poradie textov a kedy vznikli? (skúste odhadnúť aspoň desaťročie ich vzniku v 20. storočí. Nevadí, ak neviete presnú odpoveď. Toto nie je skúška z dejepisu, dôležitý je iba váš dojem z textov a obdobia ich vzniku).

Pozrime sa na kontext troch z týchto básní. Sú v chronologickom poradí. Samozrejme, sú to iba úryvky, takže sa nedajú interpretovať podrobne a kompletne. I napriek tomu je možné porozumieť, aká bola ich interpretácia v kontexte štátneho socializmu.

Štvrtá báseň (Keby som bola ružou) je textom piesne, ktorej autorom je János Bródy a ktorá vychádza z melódie maďarskej ľudovej piesne. Vyšla v roku 1973 na albume Znakový jazyk speváčky Zsuzsi Koncz, no už po dvoch týždňoch ju zakázali. Význam veršov je metaforický. Text je typickou ukážkou postupov, ktoré používala kultúrna opozícia v 70. rokoch 20. storočia na vyjadrenie kritického postoja voči politickému režimu skrytou formou prostredníctvom nejednoznačných výrazových prostriedkov. No metafora použitá v tejto piesni bola podľa socialistických propagandistov „príliš okatá“. Verš o ulici si nevysvetlili iba ako jednoduchý protivojnový odkaz, ale považovali ju za narážku na potlačenú maďarskú revolúciu v roku 1956 (tanky sú narážkou na sovietske tanky v budapeštianskych uliciach). Zástava bola vnímaná ako symbol odporu voči cudzím ideologickým a politickým vplyvom (najmä zo Sovietskeho zväzu: preto v neskoršom období nespievalo obecenstvo na koncertoch v tejto piesni o „všetkých vetroch,“ ale o „východných vetroch“).

Tretia báseň (Angažmán) sa nachádza v Registri. Báseň je kolektívnym dielom skupiny Aktionsgruppe Banat. V roku 1974 sa pokúsili báseň v Rumunsku vydať, ale cenzúra ju zamietla. „O dva roky neskôr vyšla v západonemeckom kultúrnom časopise Akzente. Zeitschrift für Literatur (č. 6/1976; Totok 2001, 22 – 23). Báseň využíva slovné hračky, aby poukázala na všadeprítomnosť útlaku v spoločnosti. Text je nenápadnou kritikou vzťahu medzi štátom a jeho občanmi počas obdobia, keď bol v Rumunsku pri moci Ceaușescu. Autori sa pohrávajú s významom slova „angažmán,“ ktorý táto báseň používa buď vo význame „zamestnanie“ alebo v zmysle (ideologickej) „angažovanosti.“ Autori v druhej časti básne otvorene a ironicky pomenúvajú vzťah medzi štátom a občanmi ako utláčateľský a tvrdia, že štát z tejto pozície, či už ideologicky alebo prakticky, nikdy neustúpi.“

Báseň vypovedá o dopadoch útlaku na každodenný život a správanie ľudí a zobrazuje hĺbku jeho prieniku do spoločnosti, do súkromných životov ľudí a ich osobnosti. Niečo podobné popisuje vo svojom slávnom románe 1984 George Orwell.

Z dnešného pohľadu sa prvé dve básne javia ako propagandistická literatúra, to však nebolo ich pôvodné určenie. Druhá báseň (Drevorubač), ktorú napísal Attila József, bola obeťou cenzúry v medzivojnovom Maďarsku: skonfiškovali ju pravicoví konzervatívci a ich politickí ideológovia v roku 1931. Báseň je vyjadrením odporu, no bola napísaná v čase, keď boli komunistické myšlienky zakázané a komunisti prenasledovaní. Attila József bol istý čas členom komunistickej strany a napísal niekoľko básni s antikapitalistickým a protirežimovým odkazom. Zomrel však v roku 1937, dávno predtým, než sa komunizmus stal v Maďarsku štátnou ideológiou. Je jedným z najznámejších maďarských básnikov.

Prvú báseň (Verše na památku revoluce) napísal slávny český básnik, nositeľ Nobelovej ceny, Jaroslav Seifert v roku 1923 k 5. výročiu sovietskej revolúcie. Báseň teda nevznikla počas štátneho socializmu. Aj Seifert bol členom komunistickej strany, neskôr sa však odklonil od oficiálnej straníckej línie. Túto báseň napísal v rannom období svojej tvorby, v časoch keď mal na komunizmus ešte idealistický pohľad a dúfal, že Sovietsky zväz prinesie novú éru a šťastie pre pracujúcich a utláčaných ľudí. Obrana týchto ľudí sa stala nosnou témou jeho celoživotnej tvorby.

Obe básne pôvodne vznikli ako prejav politického odporu. No báseň Drevorubač sa neskôr recitovala na režimových oslavách a učila sa v školách a takto sa stala určitou súčasťou propagandistickej literatúry. Na týchto príkladoch môžeme vidieť, ako sa dá literárny text použiť na rôzne účely a tiež, že význam básne súvisí s jej dopadom, vnímaním a kontextom.

Kontext: literárny svet počas štátneho socializmu

Skôr než sa pozrieme na ďalšie príklady estetiky obdobia socializmu, nazrime aspoň okrajovo do jeho mnohorakého literárneho sveta. Medzi hlavné prvky, z ktorých sa skladal kontext literárnej produkcie, patrili vydavateľstvá, časopisy, spisovateľské odborové zväzy, literárne podujatia a štátne alebo stranícke inštitúcie dohľadu nad literárnou tvorbou.

Vydavateľstvá zohrávali dôležitú rolu, lebo publikovali zahraničné diela, práce nových talentov, aj renomovaných autorov. Mali teda skutočný vplyv na to, čo ľudia čítali, aj keď, samozrejme, pod ideologickým dohľadom. Okrem oficiálnych vydavateľstiev pôsobili aj samizdatové vydavateľstvá ako napríklad poľská NOWA.

Časopisy boli dôležitým priestorom na vydávanie poviedok, básní a esejí, ako aj miestom, kde sa dala viesť diskusia. Tieto periodiká poskytovali platformu pre rôzne literárne diela a kritiku. Niektoré sa snažili posúvať hranice ideologického dohľadu a boli kvôli tomu nejaký čas zakázané, ako napr. Knižene novine v Juhoslávii, Mozgó Világ a Tiszatáj v Maďarsku.

Književne novine (Literárne noviny) Credits: Sanja Radovic

Dôležitou organizáciou boli aj spisovateľské odbory. Mali v nich zastúpenie nielen predstavitelia oficiálnych ideologických línií, ale aj opozičné alebo kritické hlasy. Aj napriek svojej počiatočnej aktívnej účasti na „sovietizácii“ literatúry, si niektoré z nich dokázali vytvoriť istú internú autonómiu a dokonca v post-stalinistickom období vzdorovať štátom predpísaným politikám (napríklad Moldavský zväz spisovateľov  alebo Litovský zväz spisovateľov. V 80. rokoch boli niektoré zväzy dôležitými miestami, z ktorých vychádzala kritika režimu a opozícia voči nemu (napríklad Maďarský zväz spisovateľov a jeho každoročný spisovateľský tábor v Tokaji).

Ďalšou platformou, kde prebiehali diskusie, tvorila sa literárna scéna a trendy literárnej produkcie, boli podujatia ako krsty kníh, stretnutia umelcov a zjazdy spisovateľov. V lekcii o náboženskom odpore sa už hovorilo o poľskom Umeleckom týždni ako o disidentskom a opozičnom podujatí. Zjazd spisovateľských odborov bol tiež miestom na diskusie, konfrontácie, aj vyjadrenie kultúrnej opozície. Počas 5. zjazdu Litovského zväzu spisovateľov v roku 1970 kritizovala staršia spisovateľská generácia generáciu mladšiu za ich „modernistický“ štýl, ktorý sa nezameriaval na obsah, ako sa to v socialistickom realizme (pozri nižšie) očakávalo a nazvali ich pozíciu „formalizmom.“ Zatiaľ čo o päť rokov skôr, v roku 1965, počas zjazdu Moldavského zväzu spisovateľov, sa rozličné spisovateľské generácie spojili a spoločne kritizovali porušťovanie moldavskej kultúry.

V každej krajine jestvovali inštitúcie dohliadajúce na literárnu produkciu. Napríklad Ideologická komisia Ústredného výboru Ligy komunistov Chorvátska alebo lotyšský Ústredný výbor komunistickej strany. V Maďarsku mal na starosti kultúru vysoký politik György Aczél (člen Ústredného výboru Komunistickej strany). Jeho rozhodnutia formovali kultúrny a umelecky život v krajine počas obdobia vlády Jánosa Kádára.

Niekoľko „národných“ vydavateľstiev však vzniklo aj na Západe. Publikovali diela, ktoré boli (alebo by boli) v ich krajinách zakázané (tzv. tamizdat) a niekoľko spisovateľov zo svojich krajín emigrovalo a pôsobilo v zahraničí (napr. Milan Kundera, Ivan Blatný alebo Danilo Kis). Niektorí z týchto autorov boli (znovu) objavení po páde režimu.

Konformnosť

Definovať, čo znamená prispôsobenie sa ideologickým líniám v literárnej tvorbe, nie je jednoduché. Je zrejmé, že otvorená kritika režimu a jeho ideológie nebola povolená a kritické literárne diela sa nepublikovali (napríklad básne Knutsa Skujenieksa, ktoré vznikli vo väzení), boli zakázané (napríklad Tiszatáj) alebo sa šírili cez samizdat (napríklad básne Petka Ogojského). Strana a oficiálni „architekti“ kultúrneho života očakávali, že literárne diela budú mať určitý obsah a estetické rozmery, no dodržiavanie týchto kritérií sa nie vždy vyžadovalo, takže literatúra ako umelecká forma a produkcia mohla dosiahnuť istý stupeň nezávislosti a slobody, najmä po skončení obdobia stalinizmu. A ako uvidíme v časti o socialistickom realizme a opozícii voči nemu, hranice konformnosti a odporu neboli vždy úplne jasné.

Treba si tiež uvedomiť, že v rozličných obdobiach štátneho socializmu sa aj spôsoby dohľadu nad tvorbou rôznili a že priamočiara propagandistická literatúra, ktorá bola výrazom absolútneho a neskrývaného prispôsobenia a podriadenia sa režimu, prevažovala iba v obdobiach najhoršieho útlaku.

Propagandistická literatúra

Termín propaganda sa väčšinou používa v negatívnom význame. Môžeme ju definovať ako spôsob komunikácie, ktorý chce ovplyvniť spoločnosť a prezentovať isté idey manipulatívnym spôsobom. Propagandistickú literatúru reprezentujú také básne, hry, romány a ďalšie literárne diela, ktorých povaha je ideologická a manipulatívna. Takáto literatúra bola predovšetkým súčasťou prvého (stalinistického) obdobia, no tam, kde kult osobnosti pretrval (ako v Rumunsku počas vlády Nicolae Ceauşesca), ani neskôr nestratila svoj význam. Najextrémnejšími príkladmi propagandistickej literatúry boli diela s oslavným obsahom. Oslavovali úspechy vládnucej strany, Sovietskeho zväzu alebo veľkosť straníckeho vodcu. V 50. rokoch mali spisovatelia povinnosť písať propagandistické diela, alebo mali pocit, že ich do takejto tvorby tlačili požiadavky režimu. Napríklad maďarský spisovateľ Gyula Illyés, ktorý v roku 1950 v tajnosti napísal údernú báseň proti tyranii, mal príspevok v zborníku, ktorý v roku 1952 vyšiel na oslavu 60. narodenín autoritárskeho vodcu maďarskej republiky. V stalinistickom období Zväz maďarských spisovateľov hojne podporoval propagandistickú tvorbu.

Propagandistická literatúra má často jednoduchý a ľahko pochopiteľný obsah. Je dogmatická a často dodržiava predpísané schémy. Tieto diela sú silno zviazané s dobou svojho vzniku a rýchlo sa na ne zabúda. Kultúrna pamäť krajín východnej Európy a ich umelecký kánon vypustili propagandistickú literatúru zo svojho zreteľa a na Internete sa len ťažko dajú nájsť jej príklady. Je však zaujímavé pozrieť sa na príklady tejto literatúry a pochopiť jej špecifickú estetickú povahu.

Vzhľadom na obsah textov môžeme za propagandistickú literatúru považovať aj texty piesní z komunistického obdobia. Vyznenie a odkaz piesní podčiarkovala ich hudobná stránka. Niektoré z nich sú dostupné na Internete a v niektorých krajinách boli celkom populárne. Zdá sa, že majú aj svoju komediálnu hodnotu: mladšia generácia ich spieva s istým sarkazmom, zatiaľ čo niektorí starší ľudia na ne spomínajú s určitou nostalgiou. Vnímanie týchto piesní v súčasnosti sa líši od ich recepcie v časoch socializmu.

Socialistický realizmus

Socialistický realizmus bol režimom oficiálne presadzovaný estetický štýl. Postaviť sa voči nemu na odpor publikovaním cez samizdat alebo tamizdat, znamenalo postaviť sa na odpor autoritárskemu režimu (príkladom môže byť tamizdatová publikácia Čo je socialistický realizmus?, ktorá spochybňuje jeho základné východiská). Socialistický realizmus však nebol jednoduchým ideologickým a dogmatickým umeleckým smerom, mal mnoho rôznych podôb a nedá sa popísať prostredníctvom jednotnej sady kritérií. Socialistický realizmu navyše prenikol aj za hranice socialistických krajín a diela v tomto štýle vznikali aj na Západe (písali ním napríklad Luis Aragon, či do istej miery aj Pablo Neruda). V predchádzajúcich častiach sme sa už venovali niektorým rozmerom toho prístupu k umeniu a literatúre. Popredný predstaviteľ sovietskeho socialistického realizmu, ruský spisovateľ Maxim Gorkij, predniesol počas prvého zjazdu zväzu sovietskych spisovateľov v roku 1934 reč o úlohe literatúry v socializme. Z niektorých myšlienok v jeho prejave je zrejmé, že za týmto estetickým smerom môžeme vidieť projekt jasne smerujúci k sociálnej zmene a emancipácii triedy pracujúcich:

„Kapitalistická kultúra nie je ničím iným než len systémom metód smerujúcich k celosvetovej fyzickej a morálnej expanzii a konsolidácii moci buržoázie nad ľuďmi, nad bohatstvom Zeme a nad silou prírody. Kultúrny rozvoj sa v buržoáznom ponímaní nikdy nechápal ako potreba rozvoja celého ľudstva. (…) Roľníci a robotníci nemali a nemajú prístup k právu na vzdelanie – k právu na rozvoj vlastnej mysle a vôle smerom k pochopeniu života, smerom k zlepšovaniu podmienok, v ktorých žijú a prostredia, v ktorom pracujú. Školy vytvárajú len poslušných sluhov kapitalizmu, ktorí veria v jeho nedotknuteľnosť a legitimitu.“[1]

[1]    Zdroj: https://www.marxists.org/archive/gorky-maxim/1934/soviet-literature.htm

Zjazd stanovil istú sadu umeleckých a literárny princípov, ktoré tvoria základ socialistického realizmu.

Podľa týchto pravidiel má socialistický realizmus byť:

• realistický: má zobrazovať realitu kapitalizmu a triedy pracujúcich, najmä typické postavy a výjavy z každodenného života;
• proletársky: spojený so životmi robotníkov;
• ideologicky uvedomelý: má slúžiť takej ideológii, ktorá dokáže vyvrátiť (falošnú) kapitalistickú ideológiu;
• sociálne aktívny/revolučný: má napomáhať sociálnej zmene;
• politicky angažovaný: má podporovať stranu a jej snahu o porážku kapitalizmu.

Toto sú samozrejme iba isté všeobecné princípy. Ich uplatňovanie bolo v rozličných socio-politických situáciách rôzne. Ako sme si spomenuli, počas stalinistického obdobia bol dohľad nad umeleckou tvorbou striktnejší a otvorená propaganda bola dôležitejšia, no dokonca aj v tomto období sa publikovali rôzne diela, ktoré tieto estetické princípy úplne nedodržiavali.

Kritériá v jednotlivých krajinách sa rôznili a časom menili. Napríklad v niektorých sovietskych republikách znamenala sovietizácia zároveň rusifikáciu. Režim mal tiež rôzne postoje voči národným trendom v jednotlivých krajinách. Niekedy sa viac presadzoval internacionalizmus, v inom kontexte bola viac podporovaná a uznávaná národne ladená literatúra.

Niektorých autorov, ktorí nedodržiavali princípy socialistického realizmu, režim podporoval alebo toleroval. A zároveň často nepodporoval tých, ktorí tieto princípy dodržiavali, no voči režimu vystupovali kriticky.

Napríklad v Juhoslávii, kde ideologické tlaky na literárnu tvorbu oslabli už v roku 1949 (pretože sa Tito rozišiel so Stalinom), mal spisovateľ Ivo Andrić privilegované postavenie v literárnom živote a zároveň sa tešil aj medzinárodnému uznaniu (v roku 1969 získal Nobelovu cenu). Hoci písal realistickú prózu, jeho tvorba nie je typickým príkladom socialistického realizmu. Niektorí ľudia ho obviňovali z oportunizmu.

Ďalšou dôležitou osobnosťou tohto obdobia bol Chorvát Ivan Aralica. Bol síce členom strany a niekoľko rokov sa angažoval v politike, zároveň však režim kritizoval. Poukazoval na to, ako režim v marginalizovaných ľuďoch vytvoril dogmatické vedomie, ktoré prevládlo natoľko, že vykorenilo staršie morálne normy bez toho, aby ich nahradilo novými. V neskoršom období, keď musel zo svojich funkcií odísť, sa venoval otázkam vzťahu medzi oficiálnou mocou a jednotlivcom.

V Maďarsku bol jedným z najznámejších spisovateľov Gyula Illyés, lebo bol ľavičiar a bol jedným z autorov „z ľudu.“ Ďalšou prominentnou postavou maďarskej literatúry bol básnik Ferenc Juhász, ktorý bol takisto zakorenený v realizme a folklorizme. Režim autora v istých obdobiach uznával a podporoval, v iných obdobiach bol aj terčom útokov. Tieto útoky súviseli najmä s tým, že v 50. rokoch vniesol do maďarskej literatúry mytologický štýl literárneho vyjadrenia.

Báseň pre dospelých od Adama Ważyka je zaujímavým príkladom diela, v ktorom sú hranice medzi odporom a konformnosťou nejasné. Báseň vyšla v roku 1965 v časopise Združenia poľských spisovateľov, Je napísaná v štýle socialistického realizmu, no kritizuje stalinistický režim. Strana báseň odsúdila a zabránila jej voľnému šíreniu. Báseň sa teda začala vnímať ako súčasť literatúry disentu.

Prečítajte si text básne a skúste zodpovedať tieto otázky:

• Aké črty socialistického realizmu sú v básni obsiahnuté? Skúste porovnať vyššie uvedené kritériá s týmto textom.
• Ako sa v texte prejavuje kritika režimu?

Poetika odporu a opozície

Báseň od Adama Ważyka je príkladom poetiky odporu. Využíva oficiálny kánon socialistického realizmu a jej obsah je tiež v súlade s marxistickou ideológiou, no zároveň politický režim kritizuje. Je to príklad literárnej opozície, ktorá sa pohybuje v rámcoch marxistickej tradície. Ako si ukážeme v tejto časti, poetika odporu však nebola uniformná a literárna opozícia nebola iba vecou poetiky. Mala dopad na každodenný život ľudí, kariéru, zdravie a v niektorých prípadoch aj životy autorov (napríklad spisovateľa Grzegorza Przemyka v 1983 zavraždila poľská polícia). Cieľom tejto lekcie však nie je pozerať sa na historické dianie cez prizmu literatúry, ale interpretovať literárne texty v kontexte historických udalostí. V záverečnej časti tejto lekcie sa preto budeme venovať niektorým estetickým formám literárnej opozície a interpretačne sa pozrieme sa na dva konkrétne texty.

Niektoré texty boli zjavnou kritikou režimu, iné oslavovali hrdinov z radov disentu (napríklad maďarského premiéra Imre Nagya, ktorý stál na čele revolúcie v roku 1956 a v roku 1958 bol popravený). Maďarský básnik Gáspár Nagy (dôležitá postava literárnej opozície) napísal báseň proti obmedzovaniu slobody tlače a tiež báseň, v ktorej jasne žiadal nový pohreb Imre Nagya. Obe básne cenzúra zakázala.

Ďalšie texty odsudzovali útlak zo strany režimu, ako kniha Gherla, v ktorej rumunský autor Paul Goma opísal svoje väznenia, alebo kniha Pitesti, v ktorej Virgil Ierunca prostredníctvom výpovedí bývalých väzňov opisuje ich „prevýchovu“ mučením. Tieto diela vyšli za hranicami socialistického bloku.

Iné texty skúšali, kam až siaha cenzúra. Napríklad báseň pre deti, ktorú napísala Ana Bladiana svojom kocúrovi. Kocúr Arpagic je v nej opísaný ako „superstar, ktorého všetci oslavujú. S veľkou pompou ho všade, kam príde, vítajú chlebom a soľou a všetci okolo neho poslúchajú jeho príkazy.“ Tieto obrazy pripomínali cesty diktátora Ceauşesca po Rumunsku.

Niektorým básňam sa podarilo uniknúť cenzúre, lebo cenzori nerozumeli ich primamemu opozičnému odkazu. Toto bol prípad básne Die Moritat von den 10 Wortarten der traditionellen Grammatik (Moritát o desiatich slovách tradičnej gramatiky), ktorú jej autor Gerhard Ortinau napísal v nemčine. Vyšla aj vďaka určitej liberalizácii a relatívnej autonómii kultúrnych inštitúcií v Rumunsku na konci 60. a začiatku 70. rokov. Báseň popisuje diktatúru cez metafory, slovné hračky a absurdné slovné spojenia ako napr. „zámeno zatkli.“ Nekonformnosť je v básni vyjadrená aj prostredníctvom pravopisu tým, že nepoužíva nemecký úzus písania podstatných mien s počiatočnými veľkými písmenami.

Ana Bladiana, Credits: http://www.bloodaxebooks.com/ecs/category/ana-blandiana

Ani iné texty neboli pri vyjadrovaní kritiky režimu úplne priamočiare. Využívali nenápadné alegórie, metafory a slovné zvraty s disidentským obsahom – príkladom sú ukážky na konci tejto časti alebo samizdatové dielo, ktorého autorom je Petko Ogojski. V ňom je kritika skrytá do alegorický ľudových rozprávok, vtipov, básní a aforizmov. V iných prípadoch sa obsah diel odkláňal od odporúčaných straníckych usmernení (poukazovanie na národné hodnoty a vyjadrenia proti internacionalizmu, zdôrazňovanie individuálnej a osobnej slobody a pod.).

Jedna zo samizdatových publikácii Petka Ogoyského (1981). Tritsvetie. Trohi ot hlyab. stihove i aforizmi [“Trikolóra. Omrvinky. Básne a aforizmy”] Sofia. Credits: Anelia Kassabova

Niekedy bol odpor vpísaný do okolností, za ktorých literatúra vznikla. Typickým príkladom je dielo, ktoré napísal Knuts Skujenieks počas väznenia v gulagu. Ako však sám povedal: nebola to poézia o gulagu, ale poézia, ktorá v gulagu vznikla. Už sám akt literárnej tvorby napísanej v gulagu možno považovať za formu odporu a opozície.

Manuscripts of poems written by Knuts Skujenieks in detention, from which collection of poems „Seed in Snow“ was composed. Credits: National Library of Latvia

Ďalšou metódou literárneho odporu bolo prekladanie zahraničnej literatúry, ktorá reprezentovala odlišný estetický kánon a prinášala do lokálneho literárneho sveta nové obsahy, ktoré neboli v súlade s oficiálnou kultúrnou politikou. Zaujímavým príkladom takéhoto prístupu je bývalý maďarský prezident Árpád Göncz, ktorý sa okrem iných aktivít v disente venoval aj prekladateľskej činnosti a preložil aj Tolkienovho Pána prsteňov.

Počas obdobia štátneho socializmu však jestvovala aj jasne vyhranená estetická opozícia. Bola kritická voči socialistickému realizmu a prezentovala inú estetiku alebo individuálnu autorskú poetiku. Andrej Siniavski vo svojom článku odmietol ideu, že by literatúra mala slúžiť sociálnemu aktivizmu a usilovať sa o zmenu sveta. Príkladom estetickej opozície bol Manifest socialistického surrealizmu. Manifest neodmieta úsilie o zmenu a spoločenskú transformáciu, no prepája tieto prvky s iracionálnou, hravou spontánnosťou. Ďalší prístup reprezentoval napríklad undergroundový časopis brulion, ktorý sa vymedzoval tak voči socialistickému režimu ako aj voči kultúre disentu a prikláňal sa k postmodernizmus (postmodernizmus spochybňuje humanizmu modernistického diskurzu cez fragmentáciu, hru s textom, odmietanie zrejmých významov, paradox, nespoľahlivých rozprávačov, či autorské autoreferencie).

brulion: literárne a kultúrne periodikum. Zo zbierky Poľského undergroundu Poľskej knižnice POSK v Londýne.

Diela mnohých autorov boli v priamej opozícii voči oficiálnym estetickým smerniciam. Z nich za zmienku stoja postmoderné fragmentované texty Pétera Esterházyho, či subverzívny, sebareflexívny a „antiestetický“ štýl Györgya Petriho (ktorý tiež bol dôležitou postavou maďarskej opozičnej a samizdatovej literatúry v 70. a 80. rokoch), alebo performance „šialeného básnika“ Jiřího Fialu, ktorého celkový nezávislý život sa dá vnímať ako forma protestu.

Prečítajte si v Prílohe túto báseň: Edvard Kocbek: Mikrofón v stene

Edvard Kocbek bol kresťanský demokrat, ktorý sa pridal k Titovmu partizánskemu odboju. V roku 1952 upadol do politickej nemilosti kvôli zbierke Strach a odvaha, ktorá hovorila o morálnych dilemách partizánskeho hnutia (čo počas Titovej vlády nesmelo byť predmetom diskusie). V nasledujúcich rokoch žil pod dohľadom a jeho dielo bolo cenzurované. Túto situáciu živo popisuje báseň „Mikrofón v stene.“

Venujte pozornosť najmä obrazom ticha a (hlasnému) vyzneniu básne. Boli ste už niekedy v podobnej situácii (alebo ste o takej situácii počuli), keď ste musel byť ticho, ale keď bolo mlčanie aktom odporu a pritom ste chceli povedať: „…môj čas prišiel,/ urazím ťa, prekľajem ťa,/ty travič a podvodník…“ a „Som ten, ktorý som…“ Ako sa táto skúsenosť líši od skúsenosti opísanej v básni? Zamyslite sa aj nad historickými okolnosťami vzniku básne. Kde je v básni pomsta? V akom zmysle môže byť báseň pomstou (uvažujte aj nad dlhým životom poézie a rôznych možnostiach reinterpretácie básní)?

Úlohy:

• Ak ste čítali Orwellov román 1984 a poznáte aké mechanizmy propagandy popisuje, skúste analyzovať, ako by sa dali aplikovať na propagandistické texty, ktoré ste našli.
• Napíšte (individuálne alebo v skupine) paródiu na propagandistickú poéziu.
• Vyhľadajte v Registri autorov a autorky, o ktorých sa vo vašej krajine učí na hodinách literatúry a pozrite sa v akom kontexte sa o nich hovorí. Aký mali vzťah k režimu? Vypracujte písomné alebo ústne zhrnutie.
• Skupinový projekt: s použitím Registra a vašich miestnych zdrojoch spravte rešerš literárnych časopisov, zväzov a organizácii z daného obdobia. Na základe nájdených diel pripravte krátke predstavenie, ktoré bude odrážať dobovú atmosféru a kontext vzniku textov.
• Individuálne alebo spoločne napíšte opozičnú báseň alebo poviedku: vyberte si tému (môže byť aj zo súčasnosti), ktorú by ste chceli podrobiť kritike a vytvorte text vyjadrujúci odpor a opozíciu. Po jeho prečítaní prediskutujte s ostatnými, v čom by sa váš text mohol líšiť od opozičnej literatúry, s ktorou ste oboznámili. Nájdite súčasný príklad „opozičnej literatúry“ a skúste spraviť to isté. Pokúste sa identifikovať niektoré dôležité znaky opozičnej literatúry z obdobia socializmu.

Príloha (texty)

Jaroslav Seifert: Verše na památku revoluce

(ukážka)

Podzimní mlhu ve zdech ulice

Železné řady automobilů najednou rozbořily,

A rudé prapory, jichž byly tisíce

Nad hlavami zástupů se v plamenný požár slily,

A to nebyly na rozhledně dlouhé dalekohledy,

To nebyli ani hvězdáři vousatí,

Byly to lafety děl, to rudí gardisté chtěli,

Řád starý do základů zbourati,

A na obloze země, na dlažbě ulice i na půdě chudé,

Právě tak, jako na dlani člověka,

Pěticípou hvězdu objevili, která zářiti bude,

Jak jitřenka ráno již z daleka,

To nevybuchla spící sopka a přece Evropa se chvěla,

A zařinčela okna vlád a ministerstev,

To nebyla láva, jež kolem dokola tekla vřelá,

To byla lidská krev, krev, krev,

To píseň mnohohlasu jsme poslouchali zbožně,

A hlupáci, tenkrát jsme nevěřili,

Myslíce, že to všecko není ani možné,

Že je to zázrak, že to není síla,

A když na dosah ruky přes noc do rána

Se nová země náhle objevila,

Mysleli jsme, že je to fatamorgána.

(…)

[Zdroj: Seifert, J. (1999). Early Poetry of Jaroslav Seifert. Northwestern University Press]

Drevorubač

(úryvok)

Poďme, povaľme kapitál, nevzlykajme

neplačme kvôli malým črepinám!
Ak udriete osudom navôkol

vznešené roľníctvo vykríkne –

tesárska sekera sa usmeje.

[my own literal translation]

Angažmán

(úryvok)

Už som angažovaný príliš dlho

Už nechcem viac byť angažovaný

Bol som tiež angažovaný príliš dlho

áno

s tebou

aj s tebou

Už nie som viac angažovaný

Ani ja už nie som angažovaný

áno, áno, ani ja nie

je to márne, kto raz angažovaný bol

angažovaným navždy zostane

[Zdroj: http://cultural-opposition.eu/courage/individual/n25267]

Keby som bola ružou…

(úryvok)

Keby som bola ulicou, svietila by som čistotou.

Kúpala sa v žiare svetla každú božiu noc.

Keby ma raz rozdupali tanky svojou stopou,

prepadla by sa so vzlykom zem podo mnou.

Keby som bola zástavou, nikdy by som neviala.

Všetkým vetrom by som zlostne vzdorovala

Šťastná by som bola iba pevne napnutá.

Pre žiadne vetry (alebo v inej verzii: východné vetry) okolo mňa by som hračkou nebola.

[Zdroj: https://lyricstranslate.com/en/ha-en-rozsa-volnek-if-i-was-rose.html#ixzz5ImLJpbKZ]

Edvard Kocbek: Mikrofón v stene

Tak a teraz sme sami,

okrem nás dvoch tu niet nikoho.

Predsa ťa neopustím,

nedám ti odpočinúť, nebudeš mať pokoj,

ešte len teraz sa začne tvoja práca,

budeš počúvať moje mlčanie,

moje mlčanie je výrečnejšie,

práve ono ťa sotí do priepasti pravdy.

Teraz načúvaj, usilovne ako nikdy predtým,

zviera bez očí a jazyka,

obluda, čo má iba uši.

Môj duch hovorí nezvučne,

nečujne vzlyká a reve

od radosti, že si tu,

že ma počúvaš, ó, Veľká Pochybnosť,

hladná po odhaleniach.

Moje mlčanie otvára knihy

a nebezpečné rukopisy,

slovníky a proroctvá,

staré pravdy a staré zákony,

rozprávky o vernosti a utrpení,

nedám ti vydýchnuť,

musíš to všetko hltať, požierať tú hrôzu,

čoraz väčšmi sa dusíš,

ucho máš čoraz unavenejšie,

a jednako mi nemôžeš nič odpovedať,

prichádza môj čas,

nadávam ti a hanobím ťa,

ty fízel, podvodník, travič,

nactiutŕhač, prisluhovač, satan,

ty robot, ty smrť, smrť,

kŕmiš sa svojou vlastnou ohavnosťou,

a nemôžeš prestať

a nemôžeš mi odpovedať,

lebo si netvor,

lebo máš len uši,

lebo máš len judášsky bachor,

nemáš potuchy o jazyku, ani o pravde,

nemôžeš mi povedať slaboch,

nemôžeš ma nazvať silákom,

nemôžeš vysloviť slová: milosť, zúfam si,

nemôžeš skríknuť: prestaň,

len-len, že nepraskneš od otrockej zúrivosti,

buď pozdravená, okyptená bytosť,

vravím ti, dobre je, že si tu,

som nevýslovne spokojný,

že si tu vo dne v noci, v mojej stene,

prekliaty predĺžený úd,

hnijúce ucho Veľkého Podozrenia,

pekelné brucho neľudskej moci,

čo sa vo dne v noci trasie od bezmocnosti,

teraz si prebudilo moju silu,

nemôžem ti podstrčiť

nič iné, len sám seba,

som, čo som,

nepokoj a sliedenie,

úprimnosť a bolesť,

totožnosť a vždy len totožnosť,

viera, nádej, láska,

tvoja veľká protipochybnosť,

som, čo som,

nemôžeš ma rozdeliť,

stvoriť zo mňa dvojníka,

nikdy ma neprichytíš

pri lži alebo vypočítavosti,

nebudeš nikdy katom môjho svedomia,

i keď budeš ďalej požierať moju radosť,

ba občas aj môj smútok

z toho, že si mi nepriateľom,

môj jalový blížny,

taký absolútne cudzí a neľudský,

že sa nemôžeš ani odtrhnúť z reťaze,

ani sa zblázniť či spáchať samovraždu.

Teraz už vidím,

že som ťa unavil,

tvoj chvost sa upokojil,

a jednako je to len plán

mojej pomsty,

moja skutočná pomsta je báseň,

nikdy ma neodhalíš, nikdy nespoznáš,

nijaká lampa nesvieti ušiam,

uši začínajú žiť s vetrom

a s pominuteľnosťou

a pominuteľnosť ich aj zháša,

lenže ja som jazyk-plameň,

oheň, ktorý vzbĺkol

a neprestane horieť

a páliť.

(preklad: Karol Chmel; z knihy: Edvard Kocbek, Kameň a bralo : Výber z poézie. Nadácia Studňa, Bratislava 1997)

[Zdroj: https://www.poetryinternationalweb.net/pi/site/poem/item/5160/auto/Mikrofon-v-zidu]

Hry