COURAGE

prepájame zbierky

 Barbara Hegedüs

Možnosti odporu v socializme

Občania sa buď naučili žiť medzi stenami systému, alebo boli medzi ne vsadení. Naučili sa pracovať so životnými stratégiami, ktoré im pomáhali prežiť aj napriek daným obmedzeniam. Namiesto aktívnej verejnej činnosti sa skôr utiekali do súkromnej sféry a akceptovali možnosti, ktoré im (ne)dával systém. Aby mohli uspokojovať svoje potreby, vzdali sa určitej slobody, prijali nutnosť mlčať a o politike hovorili len za zatvorenými dverami. Niekedy sa stávalo, že sa na verejnosti nevyjadrovali vôbec, v súlade s ďalším dobovým idiómom, že „steny majú uši.“

Existovali však kriticky mysliaci jedinci, výnimky, ktoré potvrdzovali pravidlo. Výnimky, ktoré narúšali dobovú realitu a odmietanie vyjadrovali v každodennom živote alebo vo svojich vlastných komunitách. Často šlo „len“ o to, že jedinec žil a myslel samostatne a nie podľa straníckych oficiálnych ideológií, svetonázorov, či názorov na „zdravé“ národné alebo sexuálne identifikovanie. Niekedy to zachádzalo ešte ďalej, a tak ľudia riskovali osobnú slobodu, či dokonca životy, keď niektorí pašovali zo západu náboženské či kultúrne predmety do svojich domovských štátov. Hrdina každodennosti je teda široký pojem – tento kurz nám dá niekoľko príkladov každodenného odporu z éry socializmu, bez toho, že by sme chceli poskytnúť vyčerpávajúci zoznam.

Pašovanie kultúry

Nicolae Ceausescu, prezident Rumunskej socialistickej republiky a generálny tajomník Rumunskej komunistickej strany (karpatský génius, ako ho nazývali jeho pätolízači) si upevnil svoje neochvejné postavenie ako vedúci Strany a vyhlásil úplné splatenie rumunského štátneho dlhu za hlavnú ekonomickú prioritu. Preto sa krajina dostala na hranicu totálneho ekonomického bankrotu a život sa stal pre občanov neznesiteľný. Zatiaľ, čo v iných socialistických spoločnostiach v osemdesiatych rokoch bolo cítiť závan moderny, Rumunsko bolo v úplnej politickej a kultúrnej izolácii. Ľudia hladovali, mrzli a o rumunskej tajnej polícií sa šírili hrozné správy. Program dvoch televíznych kanálov sa po roku 1985 neustále zužoval, až sa nakoniec obmedzil na každodenné dvojhodinové vysielanie propagandy.

V tejto dusivej politickej atmosfére vznikla ilegálna sieť pašovania. Ľudia sa tlačili v bytoch aby mohli spoločne pozerať populárne americké komédie, akčné, či dobrodružné filmy. Tieto tajné domáce kiná znamenali pre mnohých stretnutie so slobodou a ich samotné pozeranie bolo opozičným, či až protištátnym skutkom, keďže ľudia museli počítať s raziou štátnej bezpečnosti. Irina Margareta Nistor preložila a nadabovala viac ako 3000 filmov. Stala sa obľúbenou hrdinkou, aj keď do roku 1989 nikto nevedel ako vyzerá. V jej domácej osobnej zbierke je niekoľko zápisníkov s názvami filmov, ktoré preložila a nadabovala a asi 40 VHS pások. Dnes je jednou najuznávanejších filmových kritičiek v Rumunsku.

V Československu pašovali zakázanú literatúru (náboženské knihy, diela disidentov…) dobrovoľníci autom, pešo a aj cez hory. Často ich odchytávala pohraničná stráž, ktorá sa im vyhrážala vyhodením zo školy alebo práce v prípade neodhalenia svojho zdroja pašovaného tovaru. Dvanásteho decembra v roku 1983 traja mladí ľudia skúšali prepašovať náboženské knihy, obrázky a kazety cez hory počas silnej snehovej búrky. Boli odchytení poľskými pohraničiarmi a keď odmietli čokoľvek vyzradiť, po tvrdom vypočúvaní boli zbití a zamknutí v samostatných celách. Boli prepustení len na základe medzinárodného rozhorčenia, prihovorili sa za nich Ronald Regan a Ján Pavol II. Príbeh týchto mladých ľudí je v dokumentárnom filme Stopy v snehu (Slavomír Zrebný, 2015).

V Sovietskom zväze v časoch silných Stalinových zákazov bolo zakázané počúvať džez a rock and roll. Zákon sa obchádzal chytrými spôsobmi – hudba sa kopírovala na röntgenový materiál, ktorý sa získaval z nemocníc a tak vznikali rôzne databázy s tajnou hudbou. Nemocnice distribuovali horľavé röntgenové platne skoro zadarmo, neskôr z nich profesionáli vyrábali špeciálnou metódou ozajstné platne. Buď si tieto platne nechávali pre seba alebo ich ilegálne predávali – napríklad za fľašu vodky. Túto sieť štát samozrejme tajne monitoroval a mnohých producentov a distribútorov bolo aj zatknutých a roky zadržiavaných. Táto problematika je zobrazená v dokumente Roentgenizdat (Stephen Coates, Paul Heartfield, 2015).

Národné a subkultúrne hnutia

Maďarské tradičné hnutie ľudových tancov vzniklo v roku 1972 a bolo skôr tolerovaná, ale aj zakazovaná forma zábavy. Išlo o unikátny maďarský výtvor v časoch socializmu. Hnutie tradičného domáceho tanca vytvorilo novú subkultúru, ktorá položila základy pre typickú formu kultúrnej opozície spolu s beatovou hudbou, filmovými klubmi a ostatnými alternatívnymi formami zábavy. Hnutie dostalo už od začiatku od úradov hanlivú nálepku nacionalizmu, aj keď ho štátna moc (z časti) podporovala. Úrady v hnutí videli akéhosi pokusného králika, na ktorom si nacvičovali razie, postihy a sledovanie. Členovia hnutia (napríklad speváčka Márta Sebestyén) nemohli vycestovať a vždy sa okolo nich obšmietala tajná polícia. Tí sa dokonca snažili niektorých členov z hnutia získať do svojich radov.

Estónske Stavby mládeže boli založené v Sovietskom Zväze 1966. Zamestnávali mladých ľudí, ktorí pre nich predstavovali lacnú pracovnú silu. Aj keď patriotizmus a motivácia k politickej zodpovednosti bola jedným z jej cieľov, estónske Stavby mládeže sa rýchlo stala platformou pre slobodné myslenie a správanie, ktorá sa snažila zachovať si autonómnosť od Komsomolov. Členovia hnutia sa snažili vyhnúť priamemu oponovaniu a aj preto mali v diktatúre relatívnu slobodu. Mimo pracovného času organizovali predstavenia (jedno z nich, Eesti Pidu– Estónska Stranaje zachované v dokumentácii). V predstaveniach vtipkovali na účet významných štátnych predstaviteľov, písali tematické piesne a oživovali staré, zakázané študentské tradície. Bolo to možné, pretože niektorí dôstojníci boli zároveň ich členmi. Vrchol popularity dosiahla organizácia v prvej polovici osemdesiatych rokov, neskôr v druhej polovici dekády sa stiahla do úzadia, až sa v roku 1993 oficiálne rozpustila.

Hnutie LGBT bolo považovaná za verejný problém a v širšej spoločnosti sa viedli o tom búrlivé diskusie s socialistických spoločnostiach s väčšinou radikálnejšími závermi. V Poľsku otázka nespadala pod trestné právo, takzvaný „Jacinth“ sa konal v rozmedzí 1985 – 1987. V rámci neho komunistická tajná polícia zorganizovala sériu vyšetrovaní a zatýkaní príslušných osôb. Z toho neskôr vznikol základ pre databázu homosexuálov a ich komunitu. Približne 11 000 ľudí sa takýmto spôsobom dostalo do záznamov. Vo väčšine štátov, ako Maďarsko, NDR alebo Československo, homosexualita prestala byť trestnou v šesťdesiatkach a v Rumunsku až v roku 1996. Napriek legalizácie, byť gayom či lesbou sa vždy považovalo za neakceptovateľnú odchýlku a štátna bezpečnosť pravidelne držala stráž nad miestami, kde sa takéto osoby zhromažďovali a dokonca mali medzi nimi svojich agentov. Napríklad v Maďarsku bola vytvorená špeciálna divízia štátnej bezpečnosti, ktorá mala za úlohu monitorovať homosexuálov. LGBT ľudia boli nútení žiť neustály dvojitý život  v neustálom strehu a v seba odmietaní. Len vstúpenie do gay klubu sa považovalo za mimoriadne odvážny čin. Dokumentárny film Hot men, cold dictatorships (2015) v réžii Márie Takács je dôležitým filom k tejto téme. Prvý verejne priznaný gay aktivista bol Alajos Romsauer, zakladateľ Homérosz Association.

Postavenie a akceptácia tureckej menšiny sa zmenila na základe komunistického sociálneho zákona. Až do polovice päťdesiatych rokov, štát zaisťoval právo na výuky v rodnom jazyku, existovali časopisy venujúce sa tureckému jazyku a univerzitné štúdia tureckých študentov boli podporované pozitívnou diskrimináciou. Neskôr sa však metódy ideológie oveľa viac zdrsnili. Vedenie štátu potláčalo všetky prejavy národnostných hnutí a začalo s komplexným útokom voči cirkvám. Po niekoľkých presídleniach, emigračných vlnách a obmedzeniach v použití jazyka, štát začal s otvorenou kampaňou proti tureckému etniku v Bulharsku. Tvrdá asimilačná politika zakazovala náboženskú prax a oblečenie, prestala vychádzať tlač. Boli zakázané knihy aj používanie tureckého jazyka na verejnosti. Turecká populácia bola nútená prijať bulharské mená, niekedy aj násilím. Tieto skutky viedli k masívnym protestom a bitkám medzi trestnými orgánmi a tureckou menšinou. Süleyman Kazımov Saadettinov, ktorý pracoval ako strojnícky inžinier, odmietol túto násilnú zmenu mena a preto bol zatknutý a poslaný do pracovného tábora v Belene. Po roku bol podmienečne prepustený a neskôr v roku 1989 bol deportovaný zo štátu, podobne ako veľa jeho spoluobčanov. Süleyman sa objavil na tajnej fotografii, zrejme jedinej z Belenského pracovného tábora z rokov 1985 – 1986.

Cvičenia:

Nájdite Gheorgheho Muruziuca v COURAGE registri. Pripravte si prezentáciu o jeho príbehu alebo napíšte jeho blog z dní keď sa vyšplhal na komín továrne.

List z Rumunska. Skúste si predstaviť autorovu osobnosť a napíšte jeho/jej profil, jej/jeho záver, opíšte jeho/jej osudy, jeho/jej rodostrom. Pripravte si powerpointovú prezentáciu s obrázkami a napíšte fiktívny rozhovor s autorom listu a odfoťte jeho/jej každodenný život.

Pozrite si film Chuck Norris vs. Communism. Aké druhy filmov ľudia primárne sledovali, aké žánre? Ako tieto filmy znázorňovali Ameriku a západ?

Pozrite si röntgenový snímok. Čo vám pripomína a akými spôsobmi sa dá použiť? Pozrite sa na  röntgenovú platňu s kosťami.

Pozrite si film Roentgenizdat. Čo hovorí o každodennom živote za Stalinizmu?

Pozrite si detail z filmu Hot men, cold dictatorship. Myslíte si, že sa situácia o čias socializmu zmenila? Ako si myslíte že vnímajú otázku slobody – tí čo vyrastali v Kádar-ére a mladí gayovia dnes?

Napíšte esej, ktorá by začala vetou: čo ak by som sa musel skrývať pred spoločnosťou, pretože…

Aké národné a medzinárodné hnutia za práva gayov poznáte? Zisti to v COURGAGE registri!

Nájdi tajnú fotku Süleymana v COURAGE registri!

Správne či nesprávne? Nájdi odpovede v COURGE registri! Ak je odpoveď chybná, nájdi tú správnu.

La Cabaret Travesti fungoval v Sovietskom zväze.

Homeros-Lambda bola oficiálne prvá organizácia bojujúca za práva gayov v Maďarsku, registrovaná v roku 1987 bola založená Dr. Lajošom Romsauerom a Péterom Ambrusom.

Embiya Cavus, umelec pracujúci s porcelánom bol deportovaný do pracovného tábora v Belene, podobne ako Süleyman.