COURAGE

prepájame zbierky

O čom je cenzúra?

Po druhej svetovej vojne bola cenzúra základným nástrojom totalitných režimov, ktoré vládli v strednej a východnej Európe tvrdou rukou. Jej cieľom bolo obmedzovať a filtrovať verejne dostupné informácie v každej krajine Východného bloku. Pod priamou kontrolou komunistickej strany bol zriadený úrad, ktorý sa venoval cenzúre, aj keď samotný pojem „cenzúra“ vo svojich kompetenciách neuvádzal. Samotná činnosť a rozsah cenzúry sa menila od rokov k rokom a od štátu k štátu, aj keď niekedy, podľa politických zmien dočasne „pritvrdila“ či „vymäkla“, vo svojej podstate zostala neoblomná.

Hoci v komunizme cenzúrou trpelo všetko umenie, najviac si to odniesol film. Filmový priemysel boli pod kontrolou kultúrnych noriem štátu. Vo väčšine krajín nebola otvorená agresívna represia bežnou praxou, no viacerí opozične zmýšľajúci a konajúci jednotlivci boli izolovaní a označení nálepkou „zradca“. Umelci sa však naučili svoj odkaz „kódovať“ a tak obchádzať cenzúru. Kritika systému v ich filmoch nie je zobrazená priamo, ale skôr nenápadne. Veľakrát tieto filmy zobrazovali historické udalosti, ktoré slúžili ako paralely k súčasnosti. Aj keď cenzorom sa mnoho krát zdali ťažko čitateľné a tým pádom neškodné, pozorný divák si tieto „skryté“ referencie uvedomoval. Tak tieto filmy mohli opatrne kritizovať režim ako kódovaný jazyk. Režisér Miklós Jancsó a jeho film Beznádejní (Szegénylegények) z roku 1965 sa odohráva po Maďarskej revolúcií a vojne za nezávislosť v roku 1848-49, ale kladie dôraz na manipulatívnu povahu diktátu. Cez motívy zastrašovania, vypočúvania a vypovedania sú spojenia medzi dobovou realitou a Maďarskou revolúciou z roku 1956 celkom zreteľné. Obidve éry – tá Alexandra Bacha v Habsburgovskom impériu po roku 1849 a zriadenie z Kádárovej éry boli takzvané „mäkké diktatúry“. Obe využívali sofistikované techniky pomsty, za účelom upevnenia moci a za obidvomi stál vojenský a informačný systém.

Tieto východoeurópske filmy získali mnoho krát významné ocenenia na zahraničných festivaloch. Film Andrzeja Wajdu Človek zo železa (Czlowiek z zelaza, 1981) získal v Cannes Zlatú palmu. Rozpráva príbeh hnutia Solidarita. Matka Jana od Anjelov (Matka Joanna od aniolow) z roku 1961 od Jerzyho Kawalerowicza s exorcistickým stredovekým príbehom vyhrala Cenu poroty v Cannes. Ferenc Kósa získal v Cannes cenu za najlepšieho režiséra za film Desaťtisíc sĺnc (Tízezer nap). Film sleduje osud dvoch mužov, maďarskej dediny a jej roľníkov po dobu tridsiatich rokov. Ostře sledované vlaky Jiřího Menzela z roku 1967 zobrazujú príbeh zabudnutých mužov pracujúcich na vlakovej stanici počas Druhej svetovej vojny.

Nôž vo vode (Nóz w wodzie) z roku 1962 od Romana Polanského bol nominovaný na Oskara. Ide o znepokojujúci thriller odohrávajúci sa na plachetnici úplne izolovanej od sveta, v ktorom sú iba tri postavy. Miloš Forman bol nominovaný na Oskara v roku 1968 za Hoří, má panenko. Film hovorí o oblastnom požiarnom bále, ktorý sa zvrhne na tragikomický kolaps. István Szabó bol na Oskara nominovaný hneď niekoľko krát a s filmom Mefisto (Mephisto) ho v roku 1981 aj získal. Film pojednáva o vzťahu umelcov a štátu v Nemecku v tridsiatych rokoch.

Opozičné aktivity a kritika majú však svoje hranice. Štátna moc netolerovala akékoľvek spochybňovanie legitímnosti socializmu a dlhý čas nebolo prístupné ani kritizovať stalinistické zločiny. Neodporúčalo sa kritizovať Sovietsky zväz, ospevovať revolúciu, či odsudzovať zásahy štátnej bezpečnosti. Socialistická cenzúra často nepoznala milosť voči erotizmu, takzvanému „deviantstvu“, teda odchýlke od normálu, za ktoré okrem iného strana považovala v tejto oblasti hlavne LGBT.

Filmová cenzúra bola prísnejšia v Sovietskom zväze, Rumunsku a Bulharsku. V Maďarsku a Juhoslávii bola miernejšia. V Juhoslávii, Československu a Maďarsku mali umelci viac slobody, aj keď sa občas zvyšovala a znižovala, hlavne s výnimočnými politickými udalosťami ako Pražská jar, či Poľská politická kríza v roku 1968.

Sovietsky zväz

Vladimír Iľjič Lenin (1870 – 1924) považoval film za najdôležitejšie umenie (čiže najvhodnejšie pre propagandu) socializmu. Autoritatívna kontrola filmu v Sovietskom zväze bola nekompromisná až do konca osemdesiatych rokov. Filmy mohli používať len jazyk, ktorý bol odsúhlasený cenzúrou, alebo sa filmári mohli skôr či neskôr očakávať zásah cenzúry. Akékoľvek porušené tabu malo vážne dôsledky a mohlo viesť k vyhosteniu alebo zadržaniu.

Jeden z najväčších Sovietskych režisérov Sergej Ejzenštejn, presvedčený komunista, bol niekoľko krát nútený verejne sám seba kritizovať. Andrej Tarkovskij tiež prešiel viacerými obmedzeniami. Jeho scenáre boli v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch neustále odmietané, ich samotná realizácia často narúšaná a filmy boli tvrdo kritizované. Tarkovskij nakoniec emigroval v roku 1984.

Mihai Kalik, filmár sovietskej Novej vlny, vyhnanec v Gulagu, mal vo filme Človek ide za slnkom (Čelovek iďot za solncem) z roku 1961 krátku erotickú scénu, ktorú neschválil Nikita Chruščov, prvý tajomník Komunistickej strany. Následne, po zákaze filmu sa dva ďalšie filmy spomínaného režiséra stiahli z verejnosti.

„Sovietske“ amatérske filmy mali oproti oficiálnym filmom viac slobody a mohli si tak dovoliť väčšej odchýlky oproti predpísaným podmienkam ideológie. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov tejto scény bol litviansky politik a rockový spevák Arturas Barysas-Baras (1954 – 2005). Barysas-Baras sa výstredne obliekal i správal, no napriek tomu sa vyhol konfrontácii s režimom, pretože trpel závažnou krátkozrakosťou a jeho otec bol zamestnancom úradu litovského premiéra. V roku 1979 sa jeho film Jos Meilé stretol s tvrdou cenzúrou, vylúčením z festivalov a zákazom na jeden rok.

Vidmantas Gaigalas, prezident Asociácie litvianskych amatérskych filmárov zmieňuje ďalšieho filmára – Norvaišasa, ktorý vo filme zobrazil litovský národný znak, v Sovietskom zväze zakázaný. Toto sa považovalo za vážne porušenie noriem a malo za následok viaceré postihy.

Juhoslávia

V Juhoslávii neexistoval zákon o cenzúre, aj keď táto otázka sa riešila namiesto toho niekoľkými komplexnými spôsobmi. Bežná bola autocenzúra. Filmári si pri tvorbe filmov uvedomovali princípy cenzúry, no úrady sa aj tak nezriekli nároku na odvetné opatrenia.

Politická satira Branka Marjanoviča Ciguli Miguli z roku 1952 kritizovala povahu Sovietskej byrokracie a preto mala 25 rokov zákaz. Film jedného zo zakladateľov Juhoslovanskej Čiernej vlny Dušana Makavejeva W.R.: Misterije Organizma z roku 1972 bol zakázaný 15 rokov kvôli ironickému zobrazeniu strnulosti v komunistickom režime.

Umelohmotný Ježiško (Plasticni Isus) z roku 1971 srbského režiséra Lazara Stojanoviča je jedným z najznámejších filmov čiernej vlny. Podľa cenzorov vo filme režisér neporušil len politické a sexuálne tabu, k tomu urazil Juhoslovanského vodcu Tita, ale navyše provokoval celý socialistický systém. Nie len že bol film zakázaný, ale ako výstraha bol Stojanovič odsúdený a odsedel si tri roky vo väzení.

https://vimeo.com/33968384

Srbský režisér Zelimir Zilnik bol taktiež člen Juhoslovanskej čiernej vlny. V roku 1969 vyhral Zlatého medveďa v Berlíne za film Rané diela (Rani radovi, 1969), ktorý zobrazuje následky sovietskej invázie do Československa v roku 1968. V ranných sedemdesiatkach zmizol do západného Nemecka aby unikol cenzúre, a vrátil sa do Juhoslávie až koncom dekády.

Bulharsko

Bulharská kinematografia zväčša zostávala v hraniciach definovaných sovietmi, no po maďarskej revolúcií v roku 1965 sa represie v kultúrnej sfére zväčšili. Binka Dimitrova Željazkova, prvá bulharská ženská režisérka bola kontroverznou postavou. Bola známa ako oddaná komunistka a získala niekoľko oficiálnych cien aj napriek tomu, že jej filmy reflektovali korupciu, zneužívanie moci a iné rozpory medzi komunistickou ideou a socialistickým štátom. Jej prvý film Život plynie ticho…/Partizáni (Zhivotut si teche ticho) z roku 1957, ktorú produkovala spoločne s manželom Hristom Ganevom, bol zakázaný a bolo taktiež zakázané o ňom písať či vôbec hovoriť. Jedným z dôvodov na zákaz bolo zobrazovanie komunistov ako omylných ľudí z mäsa a kostí, nie ako dokonalých hrdinov. Ich ďalší spoločný film … a boli sme mladí (A byahme mladi) z roku 1961 taktiež videl komunizmus kritickým okom, ale keďže získal významné medzinárodné ocenenia, ocenili ho dodatočne aj v Bulharsku. Strana však následne odmietala každý jej film. Privarzaniyat balon z roku 1967 bol zakázaný hneď po premiére a Zhelyazkova dostala zákaz na päť rokov točiť filmy. O režisérke bol v roku 2002 natočený dokument s názvom Binka: Rozpovedať príbeh ticha (Бинка. Да разкажеш приказка за мълчанието).

https://vimeo.com/220822429

NDR

Aj keď východonemecká ústava prijatá v roku 1949 a rozšírená v roku 1968 v podstate dovoľuje slobodu názoru a tlače, „viacznačná“ obmedzujúca klauzula (právo sa môže vykonať, len ak je v súhlade s ústavou) dovoľovala strane zakázať filmy, ktoré by „neladili“ so stranou s tým, že by sa odvolávali na vkus verejnosti či národnú bezpečnosť. Kurt Maetzig, ktorý produkoval aj propagandistické filmy bol režisérom filmu Ja som ten králik (Das Kaninchen bin ich, 1965). Je to príbeh mladého muža odsúdeného za protištátnu provokáciu. Film bol daný do škatule spoločne s ďalšími jedenástimi filmami a bol označený za škodlivý, na základe rozhodnutia XI. snemu Jednotnej socialistickej strany Nemecka.

Snímka Stopa po kameňoch (Spur der Steine, 1966) Franka Beyera sa dala zhliadnuť len tri dni po premiére a hneď potom šla na čiernu listinu. Rovnaký osud stretol film Len si nemysli, že plačem (Denk bloß nicht, ich heule, 1966) Franka Vogela, pretože zobrazenie mladých, kriticky zmýšľajúcich ľudí bol pre vládnucu stranu neprijateľné.

 Československo

Československo taktiež snívalo o „socializme s ľudskou tvárou“, a podobne ako v Maďarsku, dokázalo vyprodukovať niekoľko pôsobivých, oceňovaných filmov pre medzinárodné publikum, až pokiaľ túto zlatú éru neukončila sovietska okupácia v roku 1968. Film Drahomíry Vihanovej Zabitá neděle sa nedostal do distribúcie a nebol povolený ani za hranicami. Slovenský režisér Elo Havetta sa stal alkoholikom a spáchal samovraždu po tom, ako zakázali jeho dva filmy. Evald Schorm, Ivan Passer a Jan Němec mali zákaz režírovať. Skřivánci na niti (1969) Jiřího Menzela a Hoří, má panenko (1969) Miloša Formana, ktorý neskôr emigroval do Ameriky, šli na index. Menzelov prvý film získal o 21 rokov neskôr v Berlíne v roku 1990 Zlatého medveďa.

https://vimeo.com/33968384

Československé amatérske filmy, podobne ako tie juhoslovanské, provokovali oveľa viac ako oficiálna filmárčina. Rudolf Mihle pracoval ako známy amatérsky režisér, ktorý točil hlavne dokumenty a spravodajstvo. Aj keď sa nedostal na filmársky black list, niekoľko jeho filmov cenzori zablokovali – Bez názvu (1964), Minihistorie 1918–1968 (1968)  a První hodiny okupace (1968). sa dostali na zoznam zakázaných filmov.

Bulharsko

Bulharská kinematografia zväčša zostávala v hraniciach definovaných sovietmi, no po maďarskej revolúcií v roku 1965 sa represie v kultúrnej sfére zväčšili. Binka Dimitrova Željazkova, prvá bulharská ženská režisérka bola kontroverznou postavou. Bola známa ako oddaná komunistka a získala niekoľko oficiálnych cien aj napriek tomu, že jej filmy reflektovali korupciu, zneužívanie moci a iné rozpory medzi komunistickou ideou a socialistickým štátom. Jej prvý film Život plynie ticho…/Partizáni (Zhivotut si teche ticho) z roku 1957, ktorú produkovala spoločne s manželom Hristom Ganevom, bol zakázaný a bolo taktiež zakázané o ňom písať či vôbec hovoriť. Jedným z dôvodov na zákaz bolo zobrazovanie komunistov ako omylných ľudí z mäsa a kostí, nie ako dokonalých hrdinov. Ich ďalší spoločný film … a boli sme mladí (A byahme mladi) z roku 1961 taktiež videl komunizmus kritickým okom, ale keďže získal významné medzinárodné ocenenia, ocenili ho dodatočne aj v Bulharsku. Strana však následne odmietala každý jej film. Privarzaniyat balon z roku 1967 bol zakázaný hneď po premiére a Zhelyazkova dostala zákaz na päť rokov točiť filmy. O režisérke bol v roku 2002 natočený dokument s názvom Binka: Rozpovedať príbeh ticha (Бинка. Да разкажеш приказка за мълчанието).

NDR

Aj keď východonemecká ústava prijatá v roku 1949 a rozšírená v roku 1968 v podstate dovoľuje slobodu názoru a tlače, „viacznačná“ obmedzujúca klauzula (právo sa môže vykonať, len ak je v súhlade s ústavou) dovoľovala strane zakázať filmy, ktoré by „neladili“ so stranou s tým, že by sa odvolávali na vkus verejnosti či národnú bezpečnosť. Kurt Maetzig, ktorý produkoval aj propagandistické filmy bol režisérom filmu Ja som ten králik (Das Kaninchen bin ich, 1965). Je to príbeh mladého muža odsúdeného za protištátnu provokáciu. Film bol daný do škatule spoločne s ďalšími jedenástimi filmami a bol označený za škodlivý, na základe rozhodnutia XI. snemu Jednotnej socialistickej strany Nemecka.

Snímka Stopa po kameňoch (Spur der Steine, 1966) Franka Beyera sa dala zhliadnuť len tri dni po premiére a hneď potom šla na čiernu listinu. Rovnaký osud stretol film Len si nemysli, že plačem (Denk bloß nicht, ich heule, 1966) Franka Vogela, pretože zobrazenie mladých, kriticky zmýšľajúcich ľudí bol pre vládnucu stranu neprijateľné.

Československo

Československo taktiež snívalo o „socializme s ľudskou tvárou“, a podobne ako v Maďarsku, dokázalo vyprodukovať niekoľko pôsobivých, oceňovaných filmov pre medzinárodné publikum, až pokiaľ túto zlatú éru neukončila sovietska okupácia v roku 1968. Film Drahomíry Vihanovej Zabitá neděle sa nedostal do distribúcie a nebol povolený ani za hranicami. Slovenský režisér Elo Havetta sa stal alkoholikom a spáchal samovraždu po tom, ako zakázali jeho dva filmy. Evald Schorm, Ivan Passer a Jan Němec mali zákaz režírovať. Skřivánci na niti (1969) Jiřího Menzela a Hoří, má panenko (1969) Miloša Formana, ktorý neskôr emigroval do Ameriky, šli na index. Menzelov prvý film získal o 21 rokov neskôr v Berlíne v roku 1990 Zlatého medveďa.

Československé amatérske filmy, podobne ako tie juhoslovanské, provokovali oveľa viac ako oficiálna filmárčina. Rudolf Mihle pracoval ako známy amatérsky režisér, ktorý točil hlavne dokumenty a spravodajstvo. Aj keď sa nedostal na filmársky black list, niekoľko jeho filmov cenzori zablokovali – Bez názvu (1964), Minihistorie 1918–1968 (1968)  a První hodiny okupace (1968). sa dostali na zoznam zakázaných filmov.

Poľsko

V Poľsku filmové štúdia nepatrili pod štát a tak filmoví tvorcovia často hľadali podporu inštitúcií, aby vôbec mohli natáčať. V druhej polovici šesťdesiatych rokov, keď sa ešte dalo experimentovať, sa situácia zdramatizovala. V roku 1968 postupne eskalovali konflikty vo vnútri strany. Otvorený antisemitizmus sa stal oficiálnym programom strany a názory na film sa rôznili. Čistky sa nevyhli ani svetu filmu. Niekoľko režisérov bolo vyškrtnutých zo zoznamu prijateľných a tiež boli verejne nútení k seba kritizovaniu, inak by boli označení za vlastizradcov. Štátna moc oživila filmové žurnály, univerzity, štúdiá a nahradila staré kádre novými, politicky spoľahlivejšími. Zakázanie filmu Jerzyho Skolimowského Ruky hore! (Rece do góry) z roku 1967 bolo temným znamením. Skolimowského dielo sa považovalo za nežiadúce, pre jeho zobrazenie minulosti (Stalinovej éry) bol vykázaný z krajiny. Wajdov Človek zo železa (Człowiek z żelaza, 1981) bol zakázaný vo všetkých socialistických krajinách aj keď v Cannes vyhral najväčšiu cenu.

Maďarsko

Po revolúcii v roku 1956 sa stal kľúčovou postavou konsolidácie György Aczél, šéf maďarskej kultúrnej politiky, kde zotrval skoro neochvejne až do ranných osemdesiatych. Jeho smernica „zákaz, tolerancia, podpora“ definovala kategorizáciu umelcov od šesťdesiatych rokov až ďalej. Bolo niekoľko kritických filmov ktoré toleroval a dovolil im byť nominovaných na medzinárodných festivaloch, ale niekoľko filmov aj zakázal. V rovnakom čase v roku 1961 vznikol spolok mladých režisérov Štúdio Bélu Balázsa (BBS) Bola to platforma, kde absolventi filmových škôl mohli produkovať filmy bez povinnosti ich verejne prezentovať. Tento obozretný krok uistil filmárom nevídanú slobodu, ktorí odovzdali svoje filmy cenzorom až keď boli hotové. Štúdio dokonca poskytlo zázemie aj neoficiálnym režisérom – amatérom.

Film Sándora Sáru Vyhodený kameň (Feldobott kő, 1968) je situovaný do päťdesiatych rokov. Ihneď bol zakázaný, hlavne pre nelichotivé zobrazenie situácie Rómov v Maďarsku. V tom istom čase, krátky film Cigányok (1962) bol najprv zakázaný, ale neskôr dostal zelenú po tom, ako bol ocenený na festivale v Oberhausene.

https://videa.hu/videok/film-animacio/feldobott-ko-sara-sandor-1968-w4qW3OIsmBaU0xnn

Podobný osud postihol aj film Agitátori (Agitátorok, 1969) od režiséra Dezsőa Magyara, ktorý tiež vznikol v Štúdiu Béla Balázsa a prezentoval revolučné praktiky v atmosfére psychologického teroru.

https://www.youtube.com/watch?v=vH4N_MJ2vvE

Film Pétera Bacsóa Svedok (A tanú, 1969) pre satirické zobrazenie Rákosiho obdobia zostal desať rokov pod zámkom a verejne sa premietal prvý krát v roku 1979, v Klube Közgáz pri ekonomickej Univerzite, kde sa hral tri krát za sebou pre preplnenú sálu.

https://videa.hu/videok/filmklub/film-animacio/a-tanu-reszlet-zYyzjZNd3RYdqNvo

Rumunsko

Prísna cenzúra v Rumunsku netolerovala žiadnu kritiku, ani vo forme alegórie a všetko trochu podozrivé išlo hneď do koša. Následne boli cennejšie filmy premiestnené do archívu na celé dekády. Lucian Pintilie vo filme Rekonštrukcia (Reconstituirea, 1968) bez servítky zobrazuje brutalitu režimu, preto snímka hneď po dokončení putovala na index.

Od osemdesiatych rokov štátna cenzúra strácala význam a po roku 1990 zmizla spolu s rozpustením štátnych socialistických strán.

Nižšie zobrazené cvičenia, ktoré sú spojené s vyššie uvedeným textom môžu rozšíriť a hlbšie prehĺbiť vedomosti o kritických a zakázaných filmoch v rozsahu domácej úlohy ako individuálny rešerš.

Úlohy:

1. Nájdi ďalšie filmy a režisérov v registry COURAGE, ktorí vo svojich filmoch alebo v televízii pracujú s témami, ktoré boli pre režim „nevhodné“! (Maďarské príklady: Pál Schiffer, Tamás Almási, Péter Bokor, Gábor Hanák).

2. Zozbieraj čo najviac informácií v registri COURAGE o filme Umelohmotný Ježiško a o jeho tvorcoch. Priprav si o tom prezentáciu!

3. Zisti viac o Štúdiu Bélu Balázsa (BBS)! Nájdi spojenie medzi Sándorom Sárom a inými režisérmi BBS v Registri. Ak môžeš, prezri si Výskumný archív BBS! Informuj sa o BBS materiáloch a priprav o nich správu!

4. Správne či nesprávne? Nájdi odpovede v COURGE registri! Ak je odpoveď chybná, nájdi tú správnu.

– Sociológ Istvány Kemény študoval situáciu Rómov v Maďarsku a potom, ako v prezentácii zdôraznil, že v štáte existujú sociálne skupiny žijúce v chudobe, celá jeho akademická práca bola kompletne podkopaná.

-Gábor Bódy používal vo svojom absolventskom filme Americké torzo (Amerikai anzix, 1976) špeciálnu techniku zvanú „rez svetlom“, aby film vyzeral staro.

-Poľský fotograf Tytus Filipowicz presvedčil Jacka Nicholsona aby si pripol odznak poľského hnutia Solidarita v roku 1981 na filmovom festivale v Cannes.

-Ukrajinský novinár Viačeslav Čornovil bol jeden z tých, ktorí prehovorili o zatýkaní v roku 1965, a vybral si premietanie filmu Sergeja Parajanova Tiene zabudnutých predkov ako formu svojho protestu.

-Duro Smicberger bol vedúcim výboru na kontroly a schvaľovania verejných premietaní v Estónskej socialistickej republike.

5. Nájdi v Registri pracovné fotky z filmu Istvána Jávora Cséplő Gyuri! Ľubovoľne ich zoraď a podľa toho vytvor príbeh!

Ďalšie cvičenia:

-Priprav si prezentáciu o kinematografických vplyvoch a filmárskych štýloch, ktoré ovplyvnili maďarský a československý film v šesťdesiatych rokoch!

-Porovnaj nasledovné filmové úseky! Aká je príchuť ich kritiky, aké prvky využíva na jej zdôraznenie? (napr. Svedok, Šťastný Daniel, Lásky jedné plavovlásky).

-Pozri si úseky z nasledovných filmov. Ako je v nich vykreslená mládež? (Čas sa zastavil, Čierny Peter, Šťastný Daniel, Lásky jedné plavovlásky, Popol a diamanty).

(e.g. Time Stands Still, Black Peter, Lucky Daniel, Loves of a Blonde, Ashes and Diamonds).

Poznámky:

Aczél, György 1917 – 1991, Maďarsko, kultúrny politik

Arturas Barysas-Baras 1954 – 2005, Litva, filmár, rockový spevák

Bacsó, Péter 1928 – 2009, Maďarsko, filmový režisér

Beyer, Frank 1932 – 2006, Nemecko, filmový režisér

Dimitrova Željazkova, Binka 1923 – 2011, Bulharsko, filmový režisér

Forman, Miloš 1932 – 2018, Československo, filmový režisér

Ganev, Hristo Kostadinov, 1924 –, Bulharsko, spisovateľ

Havetta, Elo 1938 – 1975, Československo, filmový režisér

Gaigalas, Vidmantas 1957 –, Litva, vedúci Litovskej asociácie amatérskych filmárov

Jancsó, Miklós 1921 – 2014, Maďarsko, filmový režisér

Kalik, Mihail 1927 – 2017, Rusko, filmový režisér

Kawalerovicz, Jerzy 1922 – 2007, Poľsko, filmový režisér

Chruščov, Nikita Sergejevič 1894 – 1971, Rusko, politik

Kósa, Ferenc 1937 –, Maďarsko, filmový režisér

Lenin, Vladimír Iľjič 1870 – 1924, Rusko, politik, revolucionár

Magyar, Dezső 1938 –, Rusko, filmový režisér

Maetzik, Kurt,1911 – 2012, Nemecko, filmový režisér

Makavejev, Dušan  1932 –, Srbsko, filmový režisér

Menzel, Jiří 1938 –, Československo, filmový režisér

Mihle, Rudolf 1937 – 2008, Československo, filmový režisér

Němec, Jan 1936 – 2016, Československo, filmový režisér

Passer, Ivan 1933 –, Československo, filmový režisér

Pintilie, Lucian 1933 –, Rumunsko, filmový režisér

Polanski, Roman 1933 –, Poľsko, filmový režisér

Sára, Sándor 1933 –, Maďarsko, filmový režisér

Schorm, Evald 1931 – 1988, Česko, filmový režisér

Skolimowski, Jerzy 1938 –, Poľsko, filmový režisér

Stojanović, Lazar 1944 – 2017, Srbsko, filmový režisér

Szabó, István, 1938 –, Maďarsko, filmový režisér

Tito, Josip Broz 1892 – 1980, Juhoslávia, politický vodca

Vihanová, Drahomíra 1930 – 2017, Československo, filmový režisér

Vogel, Frank, 1929 – 1999, Nemecko, filmový režisér

Wajda, Andrzej 1926 – 2016, Poľsko, filmový režisér