COURAGE

prepájame zbierky

 Barbara Hegedüs

Právo na zhromažďovanie a ochrana životného prostredia za socializmu

Počas vlády jednej strany sa smeli ľudia zhromažďovať len v prípade, že to korešpondovalo s oficiálnou ideológiou, výlučne na vopred určených miestach a za určitých podmienok. Tých, ktorí tieto pravidlá nerešpektovali, režim označoval ako nepriateľov štátu. Cieľom Štátnej bezpečnosti bolo, potlačiť odhodlanie ľudí protestovať a minimalizovať ich celkový počet prostredníctvom špeciálnych jednotiek, polície a armády.

Ľudí do ulíc vyháňali rozličné problémy. Medzi najdôležitejšie z nich patrila ochrana životného prostredia. Tá predstavuje spoločenský akt, a zároveň aj ideológiu a hnutie, ktoré sa snaží predchádzať ľuďmi spôsobenými ekologickým škodám, prípadne ich odvracať a minimalizovať vplyv už jestvujúcich zásahov. Myšlienkou ochrany životného prostredia žijú viaceré celosvetové organizácie a možno ich nájsť v občianskej sfére, ale aj medzi politickými inštitúciami. V priebehu desaťročí socializmu sa ekologické myslenie dostalo na druhú koľaj a prednosť mali záujmy plánovaného hospodárstva, ktoré rešpektovali sovietsky vzor. Od päťdesiatych rokov sa stavali továrne a mestá, ktorých ekologický vplyv sa vôbec neskúmal. Neskôr  prevládla predstava, že v rámci socializmu nie je potrebné vyčleniť priestor pre ochranu životného prostredia, pretože hospodárski činitelia už z vlastnej morálnej motivácie budú automaticky brať do úvahy aj environmentálne otázky.

Napriek nezáujmu štátu však viackrát došlo k mobilizácii obyvateľov v prípade väčších otázok, ktoré hýbali verejnou mienkou a v prípade niektorých environmentálnych problémov sa dokonca dosiahol aj úspech. Tieto problémy tiež dokázali, že kolektívny protest môže byť účinným nástrojom odporu vo vnútri diktatúry, pričom viackrát došlo k tomu, že tieto udalosti prerástli svoj environmentálny rozmer a premenili sa na kritiku celého systému – mnohokrát takáto kritika zaznela po prvý raz od nástupu socialistických režimov. V tejto lekcii si povieme o niekoľkých dôležitých príkladoch takýchto situácií zo života.

Údolie Daugava

V roku 1958 podpísalo 55 lotyšských akademikov a známych ľudí z oblasti kultúry petíciu proti plánovanej výstavbe vodnej elektrárne Pļaviņas. Výstavba mala prebiehať v údolí Daugava, ktoré patrí medzi najkrajšie miesta Lotyšska plné archeologických a historických artefaktov, ktoré mali v rámci príbehu a mýtov samotného národa symbolický význam. Signatári tejto petície uznávali potrebu budovať vodnú elektráreň, no žiadali projektantov, aby spolu s ekonomickým aspektom výstavby brali na zreteľ aj aspekt ochrany životného prostredia. Išlo o prvý masový pohyb v rámci spoločnosti od konca druhej svetovej vojny, no aj ten postupne ustal štát napokon v roku 1966 elektráreň postavil. Výstavba neušetrila historické ani environmentálne významné oblasti a toto zlyhanie sa stalo napokon pomníkom bezmocnosti voči sovietskym úradom.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa údolie Daugava opäť dostalo do centra pozornosti. V rokoch 1986 a 1987 chceli sovietski predstavitelia v meste Daugavpils postaviť ďalšiu elektráreň, no tentokrát sa stretli s naozaj silným odporom. Kampaň proti výstavbe bola prvou svojho druhu od začiatku sovietskej nadvlády, ktorá – na rozdiel od prípadu elektrárne – bola úspešná. V roku 1986 v týždenníku Literatúra a umenie vydali autori Dainis Ivans a Arturs Snips článok o ekologických a hospodárskych dôsledkoch plánovanej výstavby. Článok pritiahol pozornosť a rozpútal vášnivé debaty, a hoci sa úrady nechceli otázkou zaoberať, vzhľadom na enormný tlak (34 000 podpisov na petícii) museli výstavbu zastaviť. Dokumenty súvisiace s elektrárňami Plavinas a Davagpils sú dodnes uložené Múzeu rieky Daugava (v súvislosti s prvou z nich sa ich však dochovalo málo, pretože úrady protestnú akciu napokon potlačili).

Fosforitové bane

Aj v Estónsku vzniklo koncom 80. rokov významné ochranárske hnutie, ktoré sa napokon stalo východiskovým bodom revolučných udalostí v krajine. Sovietsky zväz plánoval v Estónsku začať s ťažbou fosforitu, tá však pre oblasť predstavovala nebezpečenstvo vážnych environmentálnych škôd. Televízny reportér, novinár a politik Juhan Aare rozbehol veľkú kampaň proti spusteniu ťažby, ktoré pôvodne ohlásili na február 1987. Vo vysielaní televíznej relácie Panda, ktorá sa venovala problematike ochrany životného prostredia, požiadal divákov, aby na znak protestu poslali úradom listy. Táto výzva spustila masívnu vlnu protestov a v dôsledku tejto „fosforitovej vojny“ napokon úrady pôvodný plán stiahli. Aare zhromaždil dokumenty súvisiace s reláciou Panda a založil vlastnú súkromnú zbierku.

V ukrajinskej časti Sovietskeho zväzu vybuchol reaktor č. 4 Černobyľskej jadrovej elektrárne a v dôsledku tejto katastrofy na rôzne územia v Európe padal rádioaktívny popolček. Sovietske vedenie sa snažilo vec ututlať, no po zistení prítomnosti rádioaktívneho mraku nad Švédskom nemalo na výber a muselo správu oznámiť. Keďže celá vec bola utajená, proti dodnes najhoršej nukleárnej katastrofe sa neorganizovali žiadne protesty, no dá sa predpokladať, že samotná katastrofa prispela k tomu, že sa zrýchlila realizácia Gorbačovových reformných plánov.

Vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros

V roku 1977 podpísali štáty Maďarsko a Československo zmluvu o výstavbe spoločného vodného diela na rieke Dunaj. Cieľom bola výroba elektrickej energie, zaistenie splavnosti rieky, zlepšenie ochrany pred povodňami a regionálny rozvoj. Výstavba sa začala v roku 1984 a dokumenty súvisiace s plánmi boli šifrované. 1. augusta 1984 vzniklo občianske hnutie Dunajský kruh a ostro odmietlo výstavbu priehrady, ktorá mala priniesť ničivé dôsledky. Toto hnutie viedol spolu s inými aj biológ János Vargha, pričom sa spoločne usilovali o to, aby prostredníctvom verejných protestov, debát a šírenia samizdatových letákov zabránili výstavbe vodného diela. Tvrdili, že vodné dielo spôsobí ekologickú katastrofu, zničí prirodzené prostredie v danej oblasti a povedie k nútenému presídľovaniu tisícok ľudí. Aktivity Dunajského kruhu upriamili pozornosť na to, ako macošsky sa socialistický režim správal k životnému prostrediu, a od problematiky ochrany prírody sa diskusia posunula k širšej kritike socialistického štátu – ilegálny samizdatový videodenník Fekete Doboz (Čierna skrinka) uvádza, že v roku 1988 proti výstavbe vodnej elektrárne protestovali desaťtisíce ľudí, a tieto protesty aj zachytáva na záberoch. Celý projekt niekoľkokrát zastavili a opätovne spúšťali, výstavbu v roku 1989 zastavili a maďarská strana v roku 1992 od zmluvy odstúpila. Slovenská časť vodného diela, stupeň Gabčíkovo, bola napokon v roku 1992 dokončená. Dokumenty Dunajského kruhu daroval jeho člen György Droppa budapeštianskemu Mestskému archívu.

Bratislava nahlas

V roku 1987 vydali slovenskí ochranári samizdat Bratislava nahlas, v ktorom poukázali na problémy životného prostredia v hlavnom meste Slovenska. Bratislava nahlas rozoberala neuveriteľne vysokú mieru znečistenia vzduchu a vody, zanedbané pamiatky a potenciálne katastrofálne dôsledky výstavby vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros. Na zbierke Slovenského ochranárskeho snemu vidno, akí dôležití boli ochranári v rámci československého demokratizačného hnutia – okrem úspešných demonštrácií sa im tiež vďaka dobrovoľníckej práci podarilo zachrániť viaceré pamiatky a staré cintoríny.

Ivan Dejmal

Ivan Dejmal bol dôležitou osobnosťou českého disentu. Zmaturoval na strednom odbornom učilišti záhradníckom a pokračoval v štúdiu na Českej poľnohospodárskej univerzite v Prahe. Keďže v období Pražskej jari patril medzi hlavných študentských aktivistov a bol členom Revolučného hnutia mládeže, nesmel dokončiť štúdium a dvakrát skončil vo väzení. Ako dôležitý predstaviteľ ochranárskeho hnutia stál pri založení Ochranárskej spoločnosti. V porevolučných rokoch 1990 – 1991 pôsobil ako minister životného prostredia a v rokoch 1994 – 1995 viedol Český ústav ochrany prírody.

Ochranári v Ruse

Jeden z najpôsobivejších ochranárskych protestov v Bulharsku podnietila v roku 1980 činnosť chemickej továrne na rumunskej strane Dunaja. Továreň spôsobila vážne environmentálne ťažkosti v neďalekom meste Ruse, ktoré ešte znásobil vplyv ostatných tovární priamo v meste. Vlády oboch krajín si uvedomovali mieru znečistenia, no snažili sa celú vec zamiesť pod koberec. 28. septembra 1987 sa v Ruse zhromaždili stovky ľudí, aby protestovali proti továrni. Išlo o prvú pouličnú demonštráciu v komunistickom Bulharsku. Do novembra počet protestujúcich vzrástol na niekoľko tisíc, o čom však štátne médiá mlčali. Dokumentarista Jurij Žirov však natočil celý protest a v roku 1988 sa prvýkrát premietal film Dýchaj,v réžii Maliny Petrovej, ktorý vychádza z týchto udalostí.  Hneď po premiére vznikol Výbor na ochranu prírody mesta Ruse a stal sa prvou inštitúciou v Bulharsku, ktorá bojovala proti totalitnému režimu. Následne sa začali formovať ďalšie hnutia, ako napríklad Nezávislé združenie Ekoglasnost, ktoré vzniklo v apríli 1989. Sústredilo sa na dôležité ocranárske záležitosti a v súvislosti s politickými zmenami zohralo podstatnú úlohu. Posledné protesty ochranárov v Ruse sa uskutočnili v roku 1991.

Protesty v Omiši

V apríli 1979 sa sformovalo hnutie, ktoré si dalo za cieľ bojovať proti plánovanej výstavbe továrne v chorvátskom meste Omiš. Petíciu proti nej podpísalo vyše 3000 ľudí a celé dianie podnietilo ďalšie odborné a verejné debaty. V lete sa uskutočnilo referendum s vysokou účasťou, pričom takmer 98,7 % hlasovalo proti. Protesty boli úspešné a úrady sa plánov na výstavbu továrne vzdali.

Po zmene režimu nabralo ochranárstvo v danej oblasti na sile a „zelené“ hnutia majú dodnes veľkú podporu a silný hlas.

Cvičenia:

Začiatok hodiny:

Čo robíte preto, aby ste chránili životné prostredie? Myslíte si, že aj v menej slobodnom svete – ako napríklad v diktatúre – je dôležitá ochrana životného prostredia (vrátane triedenia odpadu a pod.)?

Akým spôsobom môže byť podľa vás človek vypočutý aj v diktatúre?

O akých politických protestoch či iných zhromaždeniach ste počuli v dávnej i nedávnej minulosti?

Aké súčasné ochranárske združenia poznáte?

Register COURAGE:

Pozorne si prečítajte texty o hnutí Čierna skrinka. Čo všetko okrem protestných akcií Dunajského kruhu dokumentovalo? Pripravte si na túto tému prezentáciu!

Nájdite zbierky, osoby a dokumenty (Zlatko Elenski, skupina Ženy v spoločnosti [Women in Society] a pod.) a pokúste sa pomocou získaných informácií rekonštruovať priebeh udalostí. Úlohu môžete splniť v elektronickej forme (ako powerpointovú prezentáciu) alebo ako skupinový projekt, v ktorom pripravíte plagát s kresbami, fotografiami a letákmi. Môžete si tiež pripraviť protestné transparenty alebo napísať krátke životopisy účastníkov.

Na webe Fortepan vyhľadajte fotografie z protestov proti výstavbe elektrárne Gabčíkovo – Nagymaros. Zoraďte ich podľa potreby a prerozprávajte ich príbeh!

Pravda alebo lož? Rozhodnite s pomocou Registra COURAGE. Ak sú informácie nepravdivé, nájdite správne odpovede!

Poliak Arkadiusz ‚Owca‘ Zajączkowski významne prispel k rozšíreniu archívov výstavy Fuck 89.

Téma výstavy Ženy v spoločnosti [Women in Society] je ekologická katastrofa v meste Ruse a aktívna úloha žien v ochranárskych hnutiach.

Najväčšiu ekologickú knižnicu v Maďarsku, Knižnicu Združenia pre kultúrne inovácie, možno nájsť v budapeštianskej štvrti Újbuda neďaleko Divadla MU.

Krabice s názvom Protesty, demonštrácie, mobilizácie v Historických archívoch Štátnej bezpečnosti v Maďarsku obsahujú dokumentáciu tajnej služby týkajúcu sa protestov v Budapešti, ktoré sa uskutočnili pred rokom 1989.

V roku 1987 vznikla v nemeckom meste Lipsko skupina Initiativrguppe Leben [Iniciatíva Život] s koreňmi v jestvujúcej Pracovnej skupine pre životné prostredie. Okrem ekologických otázok sa zaoberali aj otázkou občianskych práv a politiky.

Hravé úlohy:

• Zo starých šiat, ktoré by ste inak vyhodili, zošite retrotašku. Zahrajte sa na ochranársku demonštráciu a z odpadkov, vrchnákov od fliaš a nálepiek si pripravte plakety a transparenty. Je dôležité, aby ste na výrobu pomôcok nič nekupovali a použili len jestvujúce odpadové materiály.
• Po práci s Registrom COURAGE vytvorte malé skupiny. Každá dostane stručné informácie o osobách, udalostiach, skupinách a múzeách, ktoré sa zapojili do hnutí ekológov (v rámci powerpointovej prezentácie, ktorá postupuje od jednoduchších k zložitejším informáciám). Ak dokáže niektorá zo skupín uhádnuť odpoveď, nech ju zapíše na kus papiera a ukáže učiteľovi. Ak je odpoveď správna, môžu papier pokrčiť a hodiť do koša v strede miestnosti. Ak sa trafia do koša, dostanú bod. Skupina, ktorá získa najviac bodov, vyhráva.

Príklad:

János Gyurkó

1. Vyrástol v budapeštianskej štvrti Pestszentlőrinc ako najstarší zo siedmich súrodencov v rodine katolíckych intelektuálov. Jeho matka bola lekárka a otec chemický inžinier vo farmaceutickej továrni v Budapešti.
2. Na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti obhájil v roku 1986 dizertačnú prácu na tému Typológia maďarských cirkví v arpádovskom období.
3. V roku 1980 sa zapojil do viacerých nezávislých iniciatív ako autor a distribútor samizdatov a ako aktívny dobrovoľník Dunajského kruhu a Transylvánskeho hnutia solidarity.
4. V rokoch 1987 – 1988 zohral kľúčovú rolu pri získavaní údajov do 400-stranovej dokumentácie k prezentácii o ohrozenom architektonickom dedičstve viacerých kultúr Transylvánie, ktorú pripravovali desiatky dobrovoľníkov.
5. V roku 1993 sa stal ministrom životného prostredia a regionálneho rozvoja vo vláde premiéra Antalla a v nasledujúcich vládach premiéra Borossa.