COURAGE

prepájame zbierky

 Károly Kiss

Intelektuálne a historické pozadie kultúrneho disentu

Osvietenstvo ako nový trend v dejinách ľudského myslenia prišlo na scénu v 18. storočí a západoeurópska buržoázia v ňom našla základné princípy, na ktorých postavila svoje hospodárske, politické a spoločenské hodnoty. Sloboda a základné práva jednotlivca, vrátane slobody prejavu, sa stali hodnotami, ktoré sa v rámci celého spoločenstva šírili a prijímali ich aj politici liberálnych štátov, ktoré sa sformovali v priebehu 19. storočia.

Základné myšlienky osvietenstva napokon v oklieštenej podobe dorazili aj do oblasti strednej a východnej Európy, pričom dôraz sa kládol najmä na kultúrno-hospodárske procesy. Keďže buržoázia v tomto regióne bola relatívne slabá, intelektuálnymi zástupcami osvietenstva sa v tomto prípade stali iné skupiny obyvateľstva (napríklad šľachta) tvárou v tvár autoritárskemu politickému vedeniu, ktoré sa často snažilo sústrediť moc do jedného centra. V druhej polovici 19. storočia sa liberálne princípy s koreňmi v osvietenstve rozšírili a zakorenili na miestnej, regionálnej a národnej úrovni a došlo aj k prijatiu plurality názorov.

V 20. storočí umožnili tieto základné princípy malým (rodina, príbuzní) i väčším miestnym spoločenstvám (dediny a sídla) v regióne zachovať si istú odolnosť voči sústreďovaniu moci v centre. Nešlo pritom o zjavný odpor, ale o proces, ktorý podmieňovalo intelektuálne a kultúrne dedičstvo.

V dôsledku vojenských presunov počas 2. svetovej vojny sa stredná a východná Európa stala obeťou okupácie Červenej armády a ocitla sa pod nadvládou Sovietskeho zväzu. V rámci rozdelenia spôsobeného studenou vojnou medzi rokmi 1945 a 1989 sa tento región stal súčasťou tzv. socialistického (resp. východného) bloku a systém hodnôt jednotlivých krajín možno popísať ako súbor viacerých faktorov: komunisticko-socialistického vedenia, vlády jednej strany a šírenia nanucovaných, jednotných a prosovietskych kultúrnych hodnôt. Príkladom je povinná výučba ruštiny a uplatňovanie marxisticko-leninskej filozofie ako oficiálnej ideológie na univerzitách i v ďalších aspektoch intelektuálneho života. Tieto ideológie do regiónu prišli zvonka, hoci ich miestne obyvateľstvo a členovia komunistickej strany podporovali – častokrát aj násilím. Možnosť otvoreného alebo ozbrojeného odporu neprichádzala do úvahy, keďže sovietska armáda potlačila akékoľvek opozičné hnutie (eliminácia poľskej armády po r. 1945, zásah v Berlíne v r. 1953, v Budapešti v r. 1956, v Prahe v r. 1968) alebo sa snažila stabilizovať moc prostredníctvom Sovietmi schváleného tajomníka či lídra strany (napr. Kádár, Honecker, Jaruzelsky). Preto, na rozdiel od otvoreného odporu, v regióne silneli fenomény spojené s nepriamou, skrytou či utajenou kritikou, ktoré v súčasnosti spoločne nazývame „kultúrny disent“.

Obr. 1: Schéma cenzúry a oblasti kultúrneho disentu

Kľúčovou vlastnosťou kultúrneho disentu bola snaha inteligencie, vysokoškolákov I bežných ľudí kritických voči režimu zachovať si slobodu prejavu a myslenia v rámci okruhu svojich známych a vyjadrovať sa v rámci alternatívneho hodnotového systému, ktorý stál v protiklade ku vtedajšej moci.

2. Vzťah medzi cenzúrou a totalitnou mocou

Slovo „cenzúra“ pochádza z latinčiny, kde slovo censura znamená skúmanie. Pôvodný význam cenzúry spočíval v hodnotení písomných prác. V regióne strednej a východnej Európy sa dejiny štátnej cenzúry písali už niekoľko storočí. Politické vedenie každého absolutistického zriadenia (či už osvietenského absolutizmu alebo vo forme otvoreného absolutizmu) sa snažilo o to, aby malo kontrolu nad informáciami, vrátane kontroly založenej na politickom, morálnom, náboženskom alebo ideologickom princípe.

Cenzúra mala typicky viaceré formy: predbežná, následná alebo autocenzúra. Predbežná cenzúra prebiehala v úradoch, kde sa na základe pokynov z centra texty hodnotili, upravovali, prípadne sa ich vydanie ani nepovolilo. Súčasťou následnej cenzúry boli zber a likvidácia v minulosti vydaných dokumentov (vrátane kníh a letákov, ktoré priniesli ľudia zo zahraničia a nelegálne ich šírili). Autocenzúra je zasa fenomén, pri ktorom sa autori obmedzujú sami – opakujú úradmi schválené frázy na úkor vlastných, pôvodných myšlienok, alebo niektoré pasáže jednoducho vynechajú ešte pred vydaním diela.

Sovietsky štát, ktorý (po revolúcii z roku 1917) sa sformoval po roku 1922, sa snažil obmedzovať slobodu myslenia. Tento proces prebiehal zároveň so zavádzaním systému vlády jednej strany, keďže jeho existenciou sa podmieňovala ochrana marxisticko-leninskej doktríny, ktoré prenikli každú sféru v štáte, vrátane politických, hospodárskych a kultúrnych aspektov života v krajine. Presne preto nepriateľov systému nielen umlčiavali, ale aj väznili a vyháňali z krajiny (medzi iným Solženicyn a Sacharov).

Po roku 1945 sa spolu s rozširovaním sovietskej sféry vplyvu v okupovanej časti Európy šírili aj sovietske praktiky.

Obr. 2: Vývin cenzúry naprieč obdobiami a regiónmi.

Obdobie medzi rokmi 1945 a 1989 však ani zďaleka nie je homogénne: možno ho rozdeliť na niekoľko fáz a geografických oblastí. Obdobie medzi rokmi 1945 a 1953 definovala postava Stalina, jeho režimu a začiatok studenej vojny, obdobie medzi rokmi 1956 a 1989 zasa formovali takmer výlučne udalosti studenej vojny. Totalitná diktatúra mohla teda postupne ustupovať mäkšej forme zriadenia, medzi ktoré patril aj kádárovský režim v Maďarsku, aj keď v iných krajinách sa v tomto období pri moci udržali kovaní komunisti (napr. v Rumunsku, NDR, počas výnimočného stavu v Poľsku a v pobaltských štátoch).

Samozrejme, v praxi štátov môžeme nájsť aj všetky tri druhy cenzúry (priama, skrytá a autocenzúra) naraz, no vplyv na intelektuálne obzory v regióne mali často najmä skrytá cenzúra a autocenzúra. Ako vidno na schéme cenzúry, priama cenzúra bola typická pre obdobie otvoreného štátneho teroru, zatiaľ čo skrytá cenzúra a autocenzúra prevažovali počas obdobia „mäkkej“ diktatúry a uvoľňovania napätia počas studenej vojny.

3. Cenzúra v praxi

Istým spôsobom vytvárala prax priamej cenzúry celkom prehľadnú situáciu: človek bol schopný presne zistiť, kde danému umelcovi určila vláda hranice. Ich prekročenie predstavovalo zločin, za ktorý napokon prichádzal trest.

Fungovanie cenzúry bolo dobre riadené. Všeobecne sa riadilo takýmto postupom: rukopis – cenzor č. 1: povolenie strojového prepisu – korektúra (cenzor č. 2) – povolenie na vydanie  – začiatok tlače – odoslanie niekoľkých výtlačkov na vyššiu úroveň (KGB, oddelenie cenzúry Komunistickej strany; v konkrétnych prípadoch sa jeden výtlačok posielal aj do Sovietskeho zväzu).

Obr. 3: schéma uplatňovania cenzúry v jednotlivých prípadoch. Zobrazené sú štyri potenciálne miesta v celom postupe, kde mohla zasiahnuť vláda. Rovnaký model možno uplatniť aj v prípade tvorby iných umeleckých diel.

Inými slovami, jestvovali rôzne úrovne zodpovednosti a povolenie šíriť obzvlášť citlivé témy či diela sa udeľovalo v Moskve. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že text čítali a kontrolovali cenzori už vo fáze rukopisu, a preto bolo možné jednoducho ovplyvniť alebo zastaviť tvorbu daného textu alebo umeleckého diela.

Cenzúra mala dve funkcie. Prvou, hlavnou funkciou, bolo skomplikovať prístup k informáciám, ktoré boli svojou povahou iné než to, čo povoľovali úrady, a na celonárodnej úrovni odstrániť všetky informácie, ktoré obyvatelia krajiny nesmeli poznať. V snahe dosiahnuť tento cieľ bolo možné dokonca stiahnuť celé publikácie z trhu.Presne preto režim obmedzoval a kontroloval kontakt so západným svetom. Umelci, ktorí boli vláde nepohodlní, končili vo väzeniach či psychiatrických nemocniciach, alebo ich jednoducho deportovali. Neskôr ich režim umlčiaval, ničil im živobytie alebo ich dohnal k emigrácii.

Rozhodnutie o zakázanom českom periodiku

Vedľajšiu funkciu cenzúry predstavovala kontrola a „opravy“ verejne dostupných informácií s cieľom podporovať pohľad na skutočnosť, ktorý vyžadovala vláda, keďže medzi hlavné ciele patrilo definovanie „socialistického človeka“ a dominancia „socialistického realizmu“ v kultúre a umení. Tieto snahy o normovanie prenikali do každej časti spoločnosti, od vzdelávania, cez ohlasovacie prostriedky, až po predstavovanie predpísaného hodnotového systému.

Všeobecne v praxi sovietskej cenzúry platilo, že to, čo nie je výslovne povolené, je prirodzene zakázané. Hlavný úrad ochrany štátneho tajomstva v tlači pod Radou ministrov ZSSR (Glavlit) bol hlavným úradom pre cenzúru v ZSSR a pozostával z ústredia a oblastných pobočiek vo všetkých sovietskych republikách. Stal sa modelom cenzorskej praxe aj pre všetky ostatné socialistické krajiny. Úrad vznikol v Sovietskom zväze už v roku 1922 a jeho úlohou sa postupne stala ochrana pred zverejňovaním informácií, ktoré mohli ohroziť štátne tajomstvá, a to v knihách, novinách či inej tlači, ale aj v rozhlasovom a televíznom vysielaní. V tých krajinách bloku, kde bola zavedená tvrdá diktatúra (napr. obdobie otvoreného stalinského teroru medzi rokmi 1947/49 – 1953) išlo v podstate o obranný mechanizmus, ktorý mal chrániť pred potenciálnym trestom, uväznením či inými formami teroru. Absurdnosť tohto obdobia dobre vystihuje aj skutočnosť, že len málokto v tých časoch vedel, čo je vlastne naozaj zakázané. Zastrašovanie bolo samo o sebe účinným nástrojom na vynucovanie poslušnosti voči režimu.

Prácu cenzora sťažovalo aj to, že zmeny v oficiálnej politike a ideológii pravidelne viedli k úprave údajov, mien a faktov – veci, ktoré sa v istom momente považovali za zakázané, boli neskôr povolené. Výnimkou boli niektoré tabu, pri ktorých šlo v podstate o trvalý zákaz – medzi ne patrili negatívne aspekty vzťahov so Sovietskym zväzom, situácia náboženských či národnostných menšín, narušená štruktúra hospodárstva a iné. Zoznamy, ktoré sa používal iv období otvorenej diktatúry, po zmene režimu zlikvidovali, preto mám dnes k dispozícii len zopár zdrojov tohto druhu. Na druhej strane však počas obdobia skrytej cenzúry jestvovalo celkom veľké množstvo všeobecných cieľov a odporúčaní vo vzťahu k obsahu, ktoré režim jasne pomenoval, hoci šlo o nepísané pravidlá.

Ako typický štylistický prvok v textoch vystupovali autori vždy ako „my“, alebo robili vyhlásenia v mene „Strany“: takéto neosobné a hromadné vyjadrovanie ukrývalo individualitu pod maskou kolektívu, čím potvrdzovalo moc vlády. V prvých rokoch totalitného obdobia sa v každom státe vytvoril zoznam zakázaných titulov a autorov, aby mohol režim napokon tieto diela zničiť a doslova spáliť. Okrem toho mizli z diel pasáže, verše alebo iné časti textov, prípadne sa v nich prepisovali konkrétne vety. V Maďarsku napríklad takýmto spôsobom na základe zoznamu, ktorý spísala komunistická strana, režim zničil medzi rokmi 1945 – 1953 vyše 1700 titulov v približne 150 000 výtlačkoch. Medzi zakázané knihy patrili nielen fašistické a antisemitské práce, ale aj diela, ktoré zaraďujeme medzi klasiku v rámci maďarskej i svetovej literatúry, spolu s prácami, ktorých autori zastupovali občianske hodnoty. Podrobná prezentácia na tému literárnej cenzúry: http://real.mtak.hu/34850/7/cenzura_mukodesi_mechanizmusa.pdf Attila Horváth)

Báseň zakázaná cenzúrou

V tomto zmysle nebola cenzúra až taká predvídateľná, keďže bolo často nemožné zistiť, čo vlastne zakázané je a čo nie je – autori mali možnosť vyjednávať alebo diskutovať o veciach s úradmi. V Maďarsku napríklad hrdo hlásali, že „v krajine nie je cenzúra“. Z právneho hľadiska to naozaj bola pravda: neexistoval žiadny úrad pre cenzúru. Na druhej strane však vláda podrobila každú publikáciu, film či predstavenie kontrole a výkon či vydávanie diela bolo možné pozastaviť či zakázať pred, počas i po dokončení alebo uskutočnení. Neslávne známe „pravidlo troch T“ Györgya Aczéla (tiltott, támogatott, tűrt – zakázané, podporované, tolerované) umožňovalo priebežnú kontrolu naprieč celou kultúrnou obcou s cieľom napĺňať dve úlohy cenzúry, ktoré sme už spomenuli.  Inými slovami, podarilo sa im obmedziť masové šírenie myšlienok, ktoré boli v rozpore s hodnotami socialistickej kultúry a ideológie. Tí, ktorí boli otvorenejší a nahlas kritizovali celý systém (napríklad vo veci cirkví, v otázke menšín, vzťahu so Sovietskym zväzom, revolúcií a pod.) mohli napokon čeliť vážnym dôsledkom. Je teda prirodzené, že umelci a intelektuáli si v čase skrytej cenzúry osvojili obrazný jazyk. Tí, ktorých zaujímali filozofické či ideologické debaty a myšlienky, mohli hľadať v textoch nové významy a hodnoty.  Ľudia mohli pravidelne čítať noviny, ktoré vydávala strana a v ktorých sa mohli dozvedieť, kto a prečo dostal trest, vďaka čomu sa napokon mohli dozvedieť viac o tom, ako dotyčný človek zmýšľal. Okrem toho niektorí ľudia otvorene vzdorovali moci aj v osobnom živote, museli však následne čeliť prenasledovaniu a štát ich vykresľoval ako kriminálnikov, alebo prinajlepšom ľudí, ktorí sa pohybujú na hrane zákona. Niekedy takíto ľudia končili vo väzení, čím štát potlačil ich spoločenský vplyv.

Zápisníky so zoznamom filmov dabovaných bez cenzúry

V období skrytej cenzúry vykonávali práce súvisiace s touto činnosťou najmä ľudia na nižších úrovniach: vedúci pracovníci, redaktori a organizační pracovníci novín, vydavateľstiev, divadiel a kultúrnych stredísk, ktorí boli zodpovední za šírenie či vysielanie „intelektuálnej produkcie“ svojich inštitúcií. (Endre Illés sa takto zdôveril Aladárovi Komlósovi: „Píšete, že vydanie vašej zbierky básní závisí odo mňa. (…) Zdá sa však, že si neuvedomujete, ako funguje vydavateľská mašinéria v Maďarsku. Ja som jeden z literárnych vedúcich. Iste, závisí to aj odo mňa. Ale podobne ako v mechanizme hodiniek, ja síce hýbem ozubenými kolieskami, no mnou zasa hýbu ďalšie.“ In: Horváth Attila: A cenzúra működési mechanizmusa Magyarországon a szovjet típusú diktatúra időszakában [Mechanizmus fungovania cenzúry v Maďarsku počas obdobia diktatúry sovietskeho typu]) Už v tomto období prikazovali zmeny v dielach, alebo prípravu či naštudovanie daného diela jednoducho zrušili. Tento princíp sa okrem podpory, tolerancie a zákazov rozšíril ešte o ďalšie, štvrté „t“ (tologatott – pomiešaný), najmä v prípade, že sa funkcionár strany na niektorej úrovni bál v danej veci rozhodnúť.  Ak v prvotnej fáze dostalo dielo schválenie, na ďalšej úrovni rozhodovania mal právomoci úradník ministerstvo kultúry, kultúrna inštitúcia alebo úrad (ako napríklad Generálne riaditeľstvo vydavateľskej činnosti v Maďarsku), prípadne „zodpovedná osoba“ v aparáte komunistickej strany. Na tejto úrovni si ľudia dané dielo posúvali medzi sebou až do momentu, kým sa na ešte nevydanom exemplári neobjavila pečiatka „Schválené“. Ak sa zistila chyba v celom postupe a v diele sa našli myšlienky, ktoré boli pre stranu neprijateľné, režim výtlačky zozbieral a tí, ktorí schválili ich vydanie, dostali trest. Ku koncu obdobia tzv. mäkkej diktatúry v 80. rokoch 20. storočia už bol disent schopný organizovane a otvorenejšie prejaviť svoj názor: jeho členovia dokonca už dokázali čeliť zákazom, ak sa v spoločnosti nerozšírili správy o ich aktivizme.

Materiály z chorvátskeho ideologického výboru, ktorý kontroloval obsah tlače, publikácií, umeleckých diel a predstavení

Autocenzúra znamená pre umeleckú slobodu a tvorivosť veľkú prekážku, keďže v tomto prípade musí umelec predpokladať, čo je zakázané, a vláda má tak možnosť jednoduchšie nanucovať svoje názory. Vo svojej podstate spočíva účinok cenzúry v tom, že jej fungovanie a samotná existencia núti ľudí k autocenzúre, a preto sa jej každý, kto má záujem o verejné vystupovanie, musí podriadiť. Autocenzúra bola charakteristickou črtou celého obdobia: spočiatku šlo o strach z teroru a trestania na základe ideológie, neskôr šlo o existenčnú zraniteľnosť, ktorá hrozila v prípade straty zamestnania, a ku koncu šlo o príležitosť postúpiť na spoločenskom rebríčku a budovať si kariéru, ktorá sa ponúkala výmenou za obmedzenie slobodného vyjadrovania. Tieto faktory boli motiváciou, aby jednotlivci prehodnocovali pôvodné vyjadrenia už v priebehu samotnej tvorby.

Diskusia v čase slabšej cenzúry na tému periodika Mozgó Világ [Svet v pohybe] na právnickej fakulte Eötvösovej univerzity.

Cvičenia:

Chceli by sme pomôcť študentom vyskúšať si, akým ťažkostiam človek čelil v čase, keď sa uplatňovala cenzúra, a priblížiť im prostredníctvom troch-štyroch zábavných úloh aj problematiku umeleckej tvorby.

Úloha 1

Urobte si prehľad o období 1945 – 1989 vo vašej krajine z pohľadu cenzúry a kultúrneho disentu. Určite hranice jednotlivých období a typické črty cenzúry.

Ďalej s pomocou učiteľa zozbierajte asi päťdesiat slov či slovných spojení a porozprávajte sa o tom, či by konkrétne vyjadrenia mohli vyjsť v danom období totalitného režimu v tlači. Hlasujte a porovnajte si pri prvých slovách pohľady na vec. Okrem toho zistite, či pri ďalších slovách dokážete dospieť ku zhode a predstavte hodnoty, ktoré predpisoval totalitný systém.

Úloha 2

Odporúčame, aby ste sa do tejto úlohy pustili až po dokončení úlohy 1, hoci s ňou možno pracovať nezávisle od nej. Každý by si mal doma vytlačiť text svojej obľúbenej piesne a priniesť ho na hodinu. Nech sa každý v mysli prenesie do konkrétneho obdobia v rámci totality a zváži, či by text bolo možné vydať bez zásahov cenzúry.

Skúste zistiť, či by pozmenením častí alebo jednotlivých slov v piesni bolo možné prekĺznuť cenzorom pomedzi prsty a ak áno, zhodnoťte, do akej miery váš obľúbený text týmto stratil hodnotu.

Úloha 3

3/a – prípravná úloha

Učiteľ vyberie báseň, poviedku alebo iné dielo a predvedie, ako prechádzal diskusiami s cenzormi – bude pri tom predstavovať autora. Na konci hodiny prezradí, čo sa s textom naozaj stalo. V maďarskom prostredí je zaujímavý prípad textu Attilu Horvátha, ktorý sme spomínali vyššie a ktorý prešiel viac ako stovkou konkrétnych cenzorských zásahov a sú k dispozícii aj podrobnosti o tom, čo presne sa menilo a ako prebiehala debata o vydaní samotného diela. V záujme zachovania relevantnosti sa takýmto spôsobom môže každá krajina pozrieť na svoje vlastné prípady cenzorskej praxe.

3/b

Táto úloha je najťažšia, keďže sa pri nej vyžaduje tvorivá práca.

Každý študent napíše báseň, poviedku, článok do novín, televízny scenár alebo krátku divadelnú scénku (najlepšie by bolo, aby bolo v triede aspoň po jednom z každého druhu textov). Autor bude zastupovať svoje vlastné záujmy. Ostatní vyberú dvoch cenzorov a jedného funkcionára strany, ktorí budú o vydaní diela rozhodovať na niekoľkých úrovniach. Priebeh udalostí by mal moderovať učiteľ, no v zásade by mali platiť typické pravidlá debaty (každá strana má 2 minúty na predstavenie argumentov, ďalej môže zareagovať na druhú stranu, a napokon má šancu v jednej minúte sumarizovať svoje stanovisko). Po debate sa skupina rozhodne, či môže ísť text na ďalšiu úroveň, alebo ho treba upraviť; ďalej sa postupuje v podobnom duchu. Za 45 minút by mal prejsť text všetkými troma úrovňami a napokon sa zistí, aký by bol jeho osud v tejto skupine.

Hry