Spev má v BJB svoj osobitý význam. Spevácky zbor cirkevného zboru BJB na Palisádach patril medzi najstaršie a najväčšie cirkevné zbory v Bratislave; v čase svojho najväčšieho rozmachu koncom 60. rokov mal asi 70 členov. Okrem toho existovali už od konca 50. rokov neoficiálne amatérske snahy mladých ľudí o interpretáciu gospelovej hudby so sprievodom gitary v modlitebniach mimo bohoslužieb a vo voľnom čase pri táborákoch, v prírode a pod. Na pôde cirkevného zboru pôsobila tiež inštrumentálna skupina Matuzalemci, dievčenská vokálna skupina Polarisky a detský spevokol s dirigentom Vojtechom Paulenom.
Aktivity cirkevných zborov Bratskej jednoty baptistov v Slovenskej republike (BJB) v oblasti hudby sa sústreďovali na vydávanie spevníkov, ich aktualizáciu a oživovanie. Používali česko-slovenské bohoslužobné spevníky
Bratrské písně (1923) a
Jásavý chvalozpěv (1924). O vydanie slovenského spevníka
Piesne duchovné (1947) sa postarali českí a slovenskí veriaci z Kanady a USA, ktorí aj sprostredkovali jeho distribúciu na Slovensku. Roku 1959 začala pracovať Spevníková komisia na novom vydaní spevníka, ktorý vyšiel v roku 1971. Tesne pred nežnou revolúciou v roku 1989 vydali s oficiálnym schválením spevník
Chválospevy I. Zborník piesní pre spevokoly (ed. Vojtech Paulen, Vladimír Dvořák, Ľudovít Betko; Bratislava: Bratská jednota baptistov v SSR, Cirkevné nakladateľstvo, 1989, náklad 3 000). V ňom sa nachádza 74 piesní prevažne z okruhu staršej duchovnej piesne, od nemeckých, anglických, severoamerických a českých autorov, ale tiež z prostredia maďarských baptistov, s ktorými mal Cirkevný zbor baptistov na Palisádach živé kontakty. Spirituály a gospelové piesne spievali sólisti v Cirkevnom zbore baptistov alebo ich interpretovalo vokálne okteto. O preklady spirituálov sa zaslúžil najmä Ondrej Betko ml., ktorý ich dával k dispozícii mladým ľuďom. Predlohy posielali ako jednotlivé listy notových vydaní členovia baptistických zborov z Kanady. BJB pri zostavovaní spevníkov, organizovaní vystúpení a realizácii samizdatov spolupracovala s členmi Cirkvi bratskej na Cukrovej ulici v Bratislave.
O tom, ako dokázali členovia BJB v skrytosti využiť svoje kontakty doma a v zahraničí, svedčí aj LP Zborové duchovné spevy. Spevácky zbor Bratskej jednoty Baptistov v Bratislave (dirigent Vojtech Paulen; Praha: Supraphon, 1969, 029 9878). Na platni SP Kľúč života a smrti/Bôh je láska (SP 3225 E – 1 B) nie je uvedený vydavateľ ani vročenie, preto predpokladáme, že jej vydanie bolo poloilegálne, realizované vďaka kontaktom BJB na ľudí zamestnaných v gramofónových závodoch.
Cirkevné zbory baptistov mali vždy prepojenie a kontakty so západnými cirkevnými zbormi. Pre šírenie evanjelia v rámci svojej cirkvi potrebovali literatúru, bibliu, spevníky a informácie o dianí doma a v zahraničí. Pre ateistickú ideológiu socializmu bolo akékoľvek náboženstvo neprípustné. Prax bola taká, že ak k nim prišli vystupovať speváci zo západných krajín, aparatúru – ozvučenie a mikrofóny, im nechali. Ako spomína Slávo Kráľ, niekedy medzi cirkevnými zbormi v Česku a na Slovensku vládlo súperenie, kto získa aparatúru, hoci spolupráca bola vždy korektná. Štátne orgány „prižmurovali oči“ nad tým, čo sa dialo v cirkvách, pokiaľ neopustili priestory kostola. Každý kazateľ Bratskej jednoty baptistov, platený alebo laický, musel mať štátny súhlas a bol zodpovedný za dianie počas bohoslužieb. Vystúpenia mimo kostola sa už považovali za koncert, na ktoré bolo treba mať povolenie od miestneho národného výboru a absolvovať skúšky pred obvodnou komisiou alebo komisiou Slovkoncertu. Pri vystúpeniach mimo kostola boli členovia súboru Matuzalem pripravení na to, čo odpovedať ŠtB, ak im nájdu väčšie množstvo spevníkov alebo sa spýtajú, kamam idú hrať, či majú povolenie, či absolvovali rekvalifikačné skúšky, a pod. Spevácky zbor Bratskej jednoty baptistov síce mal povolenie robiť zájazdy – šnúry po vlastných cirkevných zboroch na Slovensku, ale aj tak im kazatelia vždy prízvukovali, aby boli ticho a nevzbudzovali zbytočne pozornosť.
